Aj v Paríži sme si tipovali, kedy stretneme prvých slovákov. A "pošťastilo" sa. Asi na tretí deň sme začuli v metre našu reč neďaleko od nás, a chvíľu sme sa započúvali do dosť hlasného hovoru troch mladíkov mierne mladších odo mňa.
"Ty si bol včera tiež taký ku...sky naje...ný ako ja? "
"Ku..a , ja si do p....i ani nepamätám ako sme došli na hotel, po p...i akcia..."
„No, a čo k...a, dnes čo ideme chlastať?"
„Však skočíme k arabovi a niečo lacné nakúpime."
V tejto téme chvíľu pokračovali, a potom prešli na inú:
„Neviem ako vy, k...a, ale ja by som poj...al snáď čokoľvek, čo sa hýbe a má p..u"
„No, aj ja, a stále nič je...eľné som nestretol..."
„Poobzeráme sa po nejakej schopnej?"
Tu sa chlapci začali obzerať a zastavil sa im zrak na mne a priateľke - teda hlavne na priateľke.
„Nooo, dobrá... Čo myslíš, dala by?"
...priateľka zrejme tiež počúvala, a bola asi extrémne rada že som s ňou. A chlapci pokračovali v romantickom hovore.
„ááále určite by dala, a keby aj nie, tak ti ju podržíme...".
„hehe, však hej do p..i, ale má veľkého bodygárda a vyzerá že by som s ním mal problém..."
„Však my by sme sa postarali o Kostilama,a ty máš zatiaľ čas, nie?" Našťastie sme už vystupovali, a zvyšok poučného intelektuálneho skvostu mi ušiel... Ale bol dobrým základom na premýšľanie na tému - prečo si vždy každý v zahraničí myslí, že mu nikto nerozumie a môže rozprávať čo chce na plné hrdlo? Odvtedy sa na počutie slovenčiny v zahraničí dopredu netešíme - radšej sa necháme pozitívne prekvapiť...
