V poslednom roku som mal veľa práce. Dosť na to, aby som svoj blogerský život úplne vypustil a zanedbal. Až po dlhej dobe som prišiel sem, aby som prečítaním článkov aspoň virtuálne navštívil moje obľúbené blogerky a blogerov. Zistiť, čo je nové, čo som zmeškal, aké udalosti som nestihol ofrflať vo svojich výplodoch, a tak.
Vo veľa prípadoch som našiel už iba iba staré články a blogera s karmou - akýmsi blogerským ukazovateľom života - na nule. Ako som tak čítal ich posledné slová, pýtal som sa v duchu: Koľko z tých nádejných spisovateľov len spí? Koľko z nich, zastavených v rozlete pracovným procesom, už nenájde dosť času, chuti či vôle na udržanie blogerskej osobnosti nažive? Koľko z nás vypustí všetky koníčky, zaradí sa do zástupu zombií čo predstierajú život mechanickým opakovaním činností - budíček, robota, televízor, spánok - a márnym dúfaním na zlepšenie?
Aj ja tu mám náhrobok. Za dlhú dobu neprítomnosti krásne machom obrastený, s nápisom „Peter Šiška, 0,00, V.I.P". Pri pohľade na RSS a štatistiky som zistil, že aj po čase k hrobu ľudia občas prídu, zaspomínajú a niektorí dokonca čakajú na môj návrat. Pokúsim sa začať s oživovaním svojej pisálkovskej identity, že aspoň sem-tam prinútim blogerské srdce udrieť, nech na grafe návštevnosti nepokračuje po pravidelných zdravých píkoch takmer rovná čiara. Prinútim sa dotvoriť tie embryá článkov, čo sa mi povaľujú na disku a „porodiť" ich. Držím si palce, aby to nebol klasický prázdny sľub, a aby tie tri písmenká V.I.P s nulami pri mojom mene neevokovali skratku R.I.P.
Prajem sebe aj ostatným blogerom fungujúce životné funkcie, a veľa síl a dosť času na odstránenie svojich náhrobkov - ak už nejaký majú...
A pridávam pár náhrobkov z našej jarnej cesty po Írsku...
Hunter
