Vojenská katedra, 1/5

Vojenská katedra bola zaujímavá inštancia, ktorou sa dalo vyhnúť polovici doby bežnej vojny a stratiť len rok zo svojho života namiesto dvoch. Preto sme všetci raz týždenne ráno o trištvrte na šesť poslušne naklusali na cvičák a nechali sa celý deň manipulovať ľuďmi, o ktorých inteligencii sme mali – mierne povedané – rozporuplné mienky. Veď posúďte sami...   Môj prvý deň na vojenskej katedre začal bolestne – a pokračoval bolestnejšie. Každý ďaľší bol však vyšperkovaný natoľko, že sme sa na katedru vždy tešili... Budíček o piatej ráno nepoteší nikdy, o to menej po službe na diskotéke v klube spojenej s vypitím väčšieho než malého množstva bavorákov (šak si daj kámo jedno na mňa, keď už si nás pustil aj keď tu už bolo plno...) A tak sme sa so spolubývajúcim "ráno po" ledva doplazili na zástavku autobusu. Tam sme v ostnatých kríkoch našli spať šípkovú Ruženku - kamaráta, ktorý po službe podobne ako my zmorený nedorazil na svoj internát. Zobudili sme ho a naložili do správneho spoja na Mlyny. Na katedru sme dorazili v predstihu, a tak sa mi ušla aj výstroj a oblečenie viac-menej správnej veľkosti. Našťastie vojaci rátali aj s prerastenými rádobyvojakmi, a preto – keďže som netrval na zapnutej košeli na pupku a na tom aby som nutne mal čiapku – vyzeral som k svetu. Triedny nepriateľ by po pohľade na nás určite zdupkal, prípadne zomrel od smiechu. Dokonca sme vyfasovali aj samopaly – našťastie nenabité – rozumné riešenie kvôli prítomnosti „prísne teoreticky zameraných“ spolužiakov. Húfne sme sa presťahovali na buzerplac a miestny poručík nás zoradil podľa veľkosti – keďže som bol najvyšší, bol som vpredu. Keď bola potemkinovská maketa vzorne nastúpenej jednotky hotová, pripochodoval vedúci celej katedry – plukovník - nasledovaný ohviezdičkovaným komandom podplukovníkov a kapitánov. A začal na nás revať svojim typickým trnavsko-českým dialektom:  „Súdruhová študenty, já som súdruh plukovnýk XYZ a som tu velitel vojenskéj katedry SVŠT!“ - začal so zdvorilostnými frázami, ale keď videl žalostný stav a formu útvaru, prikročil k veci.  „Súdruhová, ja som tolerántny, ale nestrpim vo svojej jednotke žádnych nevolnýkof, ani potápky!“ to sme nejako prestali chápať o čom hovorí, a okrem toho - keďže som stál v prvej rade - mal som problém aby mi to jeho hulákanie vydržala hlava.   "Keby ste byli povolány u mna na útvare na Kolárovém námestí, to by ste videli porádek !!!" otočil sa na nás a spýtal sa - "Víte kde to je???" - a keď mu nikto neprikývol, začal sa zase žhaviť do ružova - "NEVÍTE???!!!? TO STE CHEMICI!!!???!!! TO JE PREDSA TAM, KDE IDE HORE TENTO A DOLE TÁTO!!!!!!!"   Zrejme si už aj tí najväčší optimisti v našich radoch uvedomili, že máme do činenia s človekom príliš poznačeným hodnosťou a gumovaním mozgu a očakávať od neho niečo rozumné nemá zmysel. A tak sme svorne upadli do apatie.