Vojenská katedra 2/5

"Kde je tu toto???" - zrazu sa začal pýtať smerom k nám. Keďže sme sa všetci tvárili akoby to bola len otázka rečnícka, pokračoval, otáčajúc sa aj na svoju hviezdnu suitu. "Kde je tu TENTO??!!?" - to už nižší dôstojníci zneisteli, a začali sa obzerať okolo seba, že koho to súdruh plukovnák hľadá... "NO KDE JE HENTO ?!!!???" - to už sa všetci obzerali aj po zemi, či náhodou niečo nestratil. A on pokračoval. KDE JE TU TÁTO - DISCIPLÍNA!!!!!?!!! - reval dookola, a a keď ostatní hviezdonoši pochopili, prestali hľadať a zatvárili sa smerom k nám o to prísnejšie.   „Lebo, co je najdóležitejšé pre súdruha vojáka?“ - položil si otázku a našťastie si na ňu aj odpovedal – „Pre vojáka je najdóležitejšá DIS-CI-PLÍ-NA!“ takto pokračoval pár viet a bolo vidieť že sa dostáva do toho správneho varu.   „Voják musí být oholény, ostrihány a upravény!!! A TO PRESNE NA VZOR ŠESDESÁT – VPREDU PET A VZADU DO STRATENA!!!” posledné vety sa už kričal viac-menej smerom ku mne – škoda nevyužiť príležitosť zahulákať si, keď má v prvej rade človeka, ktorému uniforma vyslovene kvôli objemu nesedí, má bradu, fúzy a k tomu vlasy do pol chrbta - a je ich vidieť kvôli absencii čiapky.   „A čo vy súdruh potápkar!?! Ako to, že ste neoholény, NEOSTRIHÁNY A EŠTE AJ NEUPRAVÉNY!?!” - keďže som ignoroval jeho slová určené priamo mne – po ťažkej noci som mal dosť problémov sám so sebou - dopochodoval až ku mne. Tak sa môj zážitok z jeho revu stal ešte výraznejší, a pre moju hlavu taký křupavější...   „HLASTE SA!!!!“ vyštekol na mňa.   Tak som vykročil o krok dopredu a hovorím mu svoje meno a priezvisko.   „JAKO TO, ŽE SA SÚDRUH NEVOLNÝK NEHLÁSI PREDPISÓVO!?!!“   Stále som nechápal prečo mi hovorí raz potápkar a raz nevolník, ale radšej som sa neopýtal. Takto pokračoval v hlasnom monológu ešte chvíľu, a keďže videl nulový účinok svojho revania a moju minimálnu komunikatívnosť, asi to vzdal a stačilo mu, že som mu po chvíli úplne dezorientovaný takmer správne odpovedal – „Súdruh plukovník, súdruh študent P. Š. sa hlási na váš rozkaz.“ Na to sa mi hneď dostalo vľúdnej odpovede...  "OKAMŽITE ČELÉM VZAD, POKLUSOM KLUS DO NAJBLIŽŠÉHO KADERNÝCTVA!!!!!! A DO HODYNY AŤ STE NASPET AJ TUTO S DRUHÝM SÚDRUHOM NEVOLNÝKOM - OBADVA PREDPISOVO OSTRIHÁNY A NA DECKÚ RYTKU OHOLÉNY!!!!!!" - to už sme obaja klusali smerom k vrátnici.  "STOJTE!!!! DAL VÁM NEKDO ZVOLENJÉ NA ODCHOD?!!!!?" spýtal sa našich chrbtov a kvôli zachovaniu dekóra iba dodal - "ODCHOD!!! A BUDETE MAT NA HLAVE KŠILTOFKU VZOR ŠEDESÁT !!!!!"   A – keďže nedostať zápočet značilo odkrútiť si plné dva roky vojny - okamžite sme spolu so spolužiakom tiežpotápkarom (dostatočne vysokým aby vyčnieval) ako zmagorení klusali do Petržalky do najbližšieho holičstva. Prebehli sme okolo vrátnice a asi po 300 metroch sme si všimli, že za nami kričí a fučí vrátnik ešte pupkatejší ako ja. A keďže vyzeral očividne k smrti vydesený, tak sme zastali. Dozvedeli sme sa od neho, že ísť mimo katedru so samopalom na pleci nie je dobrý nápad. Samozrejme to povedal omnoho kvetnatejšie, ale bohužiaľ nepublikovateľne. Kaderníčka nebola nadšená našim návrhom zhodiť všetky tie krásne metalistické vlasy, ale nedali sme jej na výber – zápočet je zápočet. Po návrate som vyfasoval čiapku, čo bola dostatočne veľká aj na moju hlavu, a vrátili sme sa medzi - už hodinu šťastne pochodujúcich -súdruhov študentov. Bez vlasov som síce vyzeral ako snehuliak smutnej postavy, čo má namiesto hlavy dopolovice vypelichaný tenisák, ale zápočet bol zachránený, a to bolo hlavné, deň bol úspešný...