Toto si asi hovorí asi každý z nás. Nikomu sme nič neurobili, nezaujíma nás prečo teroristi zabíjajú, len chceme, aby nám dal každý pokoj. Nie je to ale celkom pravda. Dlhú dobu volíme do čela ľudí ktorí podporujú agresorov, a s tichým súhlasom posledných 60 rokov nami podporované vlády pichajú do mraveniska zvaného arabský svet v snahe vytiahnuť zvnútra čo najviac. Bez ohľadu na to, že mravce preliezajú cez paličku a bodajú do nechránených častí. Celý čas "demokratické" vlády provokujú arabské krajiny a my sa mlčky prizeráme. Vyciciavajú ich nerastné bohatstvo a keď sa zmôžu na odpor, vyvolajú “oslobodzovaciu” vojnu. Ich "diplomacie" využívajú niektoré kolaborujúce štáty ako nárazníky, štvú ich proti sebe, vytvárajú konflikty a potom ich “riešia” zabíjaním desaťtisícov ľudí – takých istých civilistov ako sme my. Mučia, znevažujú symboly ich viery, a väznia bez príčiny. A ako sa správame my, “obyčajní smrteľníci” ? Pár mesiacov dozadu sme len zbežne preleteli články s informáciou o státisícoch “náhodných” strát na civilnom obyvateľstve v Iraku, prípadne Afganistane. Je nám to jedno, pretože v našom podvedomí sme pasívni rasisti – sme schopní hovoriť o 55 obetiach v 1600 km vzdialenom Londýne niekoľko týždňov, ale o atentáte v 2500 km vzdialenom a takisto novinármi dobre pokrytom Bagdade s 58 mŕtvymi sa zmienime v jednom článku. Pretože "toť za humnami" v Londýne zomreli “naši" a "na konci sveta" v Iraku tí pričmudení arabi vlastne ani ľudia nie sú - ich smrť vnímame len okrajovo ako štatistiku a nie je o čom písať. Mám dojem, že naša západná civilizácia sa nenaučila žiť spolu s inou, a ako celok sme nedorástli do globálnej spoločnosti, kde vzdialenosti prestávajú chrániť. Stále je v nás príliš veľa z tých dedinských výrastkov, ktorí v pravidelnom záchvate xenofóbie boli a sú schopní na zábave zbiť do krvi človeka len preto, že je z inej dediny. V tomto štádiu vývoja sa naše vlády správajú ako deti na školskom dvore. Sú medzi nimi tupí necitliví bulovia čo sa cítia kráľmi dvora, ale aj podrazácki provokatérski fagani, a keď im šikanovaný spolužiak ich neustále ponižovanie vráti fackou, zavolajú svojho silnejšieho “priateľa”, ktorému odovzdávajú desiaty - aby ich chránil pred “nespravodlivosťou” a "krivdou". Najhoršie na tom je, že na dvore podľa všetkého neexistujú dozorujúci učitelia, čo by situáciu udržovali "v medziach normy". Zbierame len plody svojej a nami podporovanej práce. A naivne sa tomu čudujeme. Naša hrabivosť, egoizmus, ješitnosť a agresivita sa premieta do vzniku veľkých problémov, ktoré nielen v znečistení prírody dosiahli globálnych rozmerov. Možno by naozaj pomohlo to čo tvrdia niektorí - keby nám začali vládnuť ženy. Avšak nie tie polomužské, kariérovo orientované typy, ale matky, ktoré sú schopné uvedomiť si, že akákoľvek vojna zabíja deti iným matkám, a nechcú ani aby niekde niekto zomieral hladom. A bude im naozaj – nielen v oficiálnych prehláseniach - jedno, či sú deti biele, čierne, alebo červené s modrými puntíkmi.
Hunter
