Na odstrel?

Na tento argument som odpovedal, že je pritiahnutý za vlasy. Nedôstojný život je v tejto spoločnosti tak bežný, že by sme podľa tejto tézy takmer všetci dopredu súhlasili so svojím okamžitým odpojením od prístrojov. Vyslúžil som si nechápavé pohľady a úsmev – mne to ale smiešne nepripadalo   Ako vlastne žije bežný človek? Na škole - ak je slabšie stavaný - je šikanovaný nejakým bulom, čo má viac sily ako rozumu, ak má smolu, vozí sa na ňom nejaký zakomplexovaný učiteľ ktorý si na ňom vybíja svoje vlastné frustrácie, ak ide na vojnu, dostane lekciu z potlačenia dôstojnosti, a každú chvíľu si ju precvičuje v jednaní so štátom a jeho výkonnou mocou. Je nútený svoj prah hrdosti prekračovať v jednaní so zdravotníctvom, podliezať prekážky namiesto prekračovania. Získanie práce v "konkurenčnom" prostredí a rovnocenných protikandidátoch sa niekedy rovná tomu, kto donesie viac "švestiček z naší zahrádky". V prípade ženských kandidátok a mužského šéfa je prijímanie a postup niekedy doslova o tom, ktorá prvá zahodí dôstojnosť, pokľakne a rozopne mu rázporok.   Náš systém demokracie s heslom "Povedz si čo chceš, ale potom sa nediv" nás núti ísť vo svojich zásadách stále nižšie a nižšie. Sme neustále konfrontovaní s tým, že ak sa ohneme, bude nám lepšie, ako by sme zostali vzpriamení. My, čo si chceme zachovať chrbticu, sme dennou praxou presviedčaní o tom, že to nie je dobrý nápad, a análni alpinisti sú uprednostňovaní všade.  V práci je väčšina z nás presviedčaná argumentom - "Tam von stojí päť ďalších, ktorí sú ochotní robiť tvoju prácu", aby v rámci svojich morálnych zásad znižovala svoje nároky, a vzhľadom na princíp modernej spoločnosti je neustále nútená robiť stále viac a viac pre to, aby mohla zarobiť aspoň minimum postačujúce na prežitie seba a rodiny.   Ja osobne som šťastný, že mám takú prácu akú mám, a žijem v takom regióne kde žijem, a kde môžem kedykoľvek povedať opak - "Pred dverami stojí päť ďalších spoločností a headhunterov, ktorí mi okamžite ponúknu prácu minimálne na tejto úrovni..." Ale kombinácie tohoto druhu sú zriedkavé a nie sú len o šťastí. Čo ale tá väčšina, čo takúto úroveň nedosiahla? Prípadne k nej mieri trochu kratšou - ale o to ponižujúcejšou cestou? Zastreliť? A ak už mám hyperbolizovať - budeme už pri narodení sparťanským spôsobom "triedit" deti? Prípadne evidovať všetkých hulibrkov a hulibrčky, žobrákov a prostitútky a takisto ich odstraňovať? Nedostávame sa podobným uvažovaním plíživým spôsobom do sféry ideí tretej ríše? Aby si niekto nemyslel že som odporcom eutanázie, uvediem svoje presvedčenie. Som síce zástancom eutanázie, ale len pri jednoznačnom a vedomom súhlase usmrteného s možnosťou dopredu povedať, čo so mnou v prípade nevratného ťažkého poškodenia a nemožnosti komunikácie. Ak má človek možnosť hodiť sa pod vlak, zdá sa mi nelogické upierať túto možnosť ľuďom, ktorí sú imobilní, ale natoľko pri zmysloch, že dokážu rozumne premýšľať a vyjadriť svoje priania. Ale určite by to mal byť lepší spôsob ako pokrytecké ponechanie človeka zomrieť vyhladovaním a smädom. Ale to neznačí, že by som spáchal samovraždu - len si myslím, že sú okolnosti, kedy by človek mal mať možnosť voľby aj v takto morbídnej záležitosti.   Hunter