Náš zločinec, náš pán...

Naproti tomu, keď sa zamyslím nad našou modernou justíciou, trestami a väzeňským systémom, nemôžem sa zbaviť dojmu, že u nás ide o extrém opačný. Nebudem sa zaoberať novodobými koncentračnými tábormi USA, to je iná kapitola, ale všeobecne sa so zločincom v štátoch vyspelej demokracie zachádza lepšie ako s poškodeným. Mám ten dojem, že do väzenia sa chodí oddýchnuť si a načerpať nové inšpirácie pre ďaľšie pôsobenie v branži. Kým normálny človek na to aby vôbec prežil, trávi v práci minimálne 8 hodín denne, väzni pracovať nemusia, a sú sponzorovaní priamo nami, teda aj svojimi obeťami. Dosť smutný paradox. Vybavenie väzníc je také, že ktorýkoľvek človek, ktorý má tú smolu, že pracuje za minimálny plat, by rád vymenil svoj vlhkú nevybavenú izbičku na ubytovni s nutnosťou makať ako drak za neporovnateľne lepšie väzenie zadarmo a bez práce. Prečo by sa inak bezdomovci vždy v jeseni cielene dopúšťali trestných činov, ktoré ich na pár zimných mesiacov presunú do tepla?  Obete zločinov tiež určite nepoteší, že osoba, ktorá im vedome a niekedy aj dlhodobo ubližovala, pôjde na niekoľko rokov na takmer rekreáciu, a určite by radšej videli tú krásnu islamskú spravodlivosť - oko za oko. Lenže justičný a väzeňský systém bohužiaľ netvoria obete, ale pseudohumanisti, ktorí úzkostlivo dbajú. aby sa nečlovek - ktorý nemá problém lúpiť, vraždiť alebo znásilňovať deti - mal pri výkone trestu dobre, aby mal všetkého dosť, a nedal ich k súdu za porušenie jeho práv. Prečo sa takýto tvor neobrátil na súd pre ľudské práva vtedy, keď on narušoval práva niekoho iného? Má obeť menšie právo na humánne zaobchádzanie? Alebo to, že práva iného človeka boli porušené, už je zabudnuté a odpustené tým, že všetci zaplatíme vinníkovi dovolenku?  Existuje riešenie. Je dávno vymyslené, ale tvrdohlavo prehliadané v pokryteckom boji našich súdov proti obetiam a zaštíťovaní zločincov. Táto ustanovizeň sa volá nútená práca, alebo galeje. Zver, ktorý použije vedome hrubé násilie na inom človeku by nemal mať právo na ľudské zaobchádzanie a mal by byť poslaný na nútené práce, kde by s ním urobili poriadok a prinútili ho - aj telesnými trestami - odpracovať si svoje previnenie. Každý zločin by mal byť ohodnotený rokmi práce určitého druhu a veľké percento tohoto zárobku by malo ísť na špeciálny, štátom vysoko úročený termínovaný vklad, ktorého výnos by išiel poškodenému po určitý počet rokov, v prípade doživotných následkov doživotne. A počas tých rokov nútených prác by bolo povinnosťou štátu prinútiť násilníka odpracovať si spätne hodnotu týchto účtov.   Nehovorím, že chcem, alebo som schopný vyčísliť hodnotu znásilnenia, doživotnej traumy a podobne - to sa nedá. Ale mám dojem, že by konečne mali obete pocit, že nestoja v rebríčku štátnej obľúbenosti nižšie, ako páchatelia. A určite by za tie peniaze bolo možné napraviť aspoň čiastočne ujmy spôsobené zločincom vo forme kvalitnej terapie, úľav, a podobne. Možností je nepreberne. A my, čo každý mesiac platíme aj za pocit bezpečia, by sme mali pocit, že si vinník odpykáva trest a počas toho napravuje, čo spáchal.  A samozrejme je tu otázka zneužitia tejto inštitúcie zo strany obetí, ale myslím, že ak by tento systém platil iba v prípade niektorých vedomých, opakovaných násilných deliktov - napríklad detských znásilnení, možnosť zneužitia by bola minimálna. A oproti večnému zneužívaniu práva zo strany zločincov je táto pravdepodobnosť prijateľná. .  Jasné, transparentné, jednoduché a spravodlivé. A možno práve preto nereálne.