Neviem či je to iba môj pocit, ale mám dojem že je toho okolo mňa čoraz viac. Z každého rohu, z veľkej časti plagátov na mňa hľadí niekto, kto potrebuje akurát moje peniaze. V televízii počujem demagogické žvásty o tom že som to ja, kto svojou ľahostajnosťou zapríčinil to, že počas spotu zomrie sedem detí v Afrike. Na ulici ma zastavuje každú chvíľu niekto, kto mi nepriamo hovorí, že som necitlivé hovädo, ktorému nezáleží na hladujúcich deťoch. Keď sedím v MHD, zastavujú sa pri mne ľudia s kasičkou, ktorí mi naznačujú to isté. Každý deň je dňom niekoho, na koho je potrebné prispieť. Už sa bojím že mi začnú zvoniť doma na zvonček, prípadne megafónom vykrikovať pod oknom...
Má vôbec zmysel podporovať pchanie peňazí do takto nezmyselnej, neefektívnej a hlavne netransparentnej činnosti? Platiť nejakej vyslúžilej kráske cez jej nadáciu nové auto? A v prípade „rozvojových krajín" napĺňať bezodnú čiernu dieru korupcie?
Mám pocit, že z každého vyzbieraného miliónu polovicu zhltne „administratíva", zo zvyšku sa síce nakúpi ryža, ale z nej 90 percent zabavia vojaci aktuálneho vládcu cieľovej banánovej krajinky. A na to, aby sa z tých zvyšných päť percent ryže dostalo k malému bruškatému chlapčekovi z fotografie aspoň jedno vrecko, musí ich bolestivo „odrobiť" jeho jedenásťročná sestra v stane s uslintaným veľkým bielym bohom z nemenovanej organizácie. A to má chudáčik šťastie ak je veľký biely boh „normálny" a nemusí si to s ním „odpracovať" sám...
Tvrdiť že toto udržovanie stavu závislosti je aspoň niečo pre záchranu hladujúcich je groteskne smutné.
Na jednej strane našim vlastným ľuďom armády otravovačov v službách tohoto veľkopriemyslu pomáhajú tvoriť výčitky svedomia. Nútia ich z času na čas uľaviť si na duši kúpou odpustku, ktorého účinok mizne prvou vzďaľujúcou sa hrkajúcou pokladničkou do ktorej neprispeli. Premyslenou neustálou negatívnou kampaňou nútia obyčajných ľudí aby suplovali vlády a vládcov krajín, ktorým nezáleží na vlastných obyvateľoch.
Na strane druhej svojimi darmi zalepujeme žrádlom nedostatok ochoty príjemcu niečo urobiť pre seba, podporujeme slepé spoliehanie sa na druhých. Zakorenili sme pocit, že každý biely muž je povinný sponzorovať - pretože je apriori bohatý. Vytvárame novodobý cargo kult, kedy ľudia len sedia a čakajú na lietadlo UN. A nesnažia sa robiť nič, len plodiť ďaľšie bruškaté úbožiatka na naše plagáty.
Súcitím s hladujúcimi, ale myslím že pomoc pre nich - ak je postavená na dnešnom modele - je prinajmenšom absurdná. Ak by naozaj všetku tú pomoc čo za desiatky rokov dostala Afrika jej obyvatelia s akou-takou účinnosťou využili - a použili ich na zlepšenie situácie (nie na nákup AK47 na ich miliónty lokálny konflikt) - verím tomu, že by boli na vyššej úrovni ako je väčšina z prispievajúcich štátov.
Ak by mala byť pomoc účinná, mali by sme sa asi hlavne zamerať na to, ako z letargických prijímateľov pomoci vychovať ľudí, čo sa budú na svojej záchrane spolupodieľať. Pretože oni nepotrebujú dvakrát viac ryže, dvakrát viac hračiek, nekonečnú podporu, oni v skutočnosti potrebujú iný prístup. Nepodporovať ich pohodlnosť a defétizmus, zaviesť disciplínu, vytvoriť hodnotový systém, podporiť ich len po určitú dopredu presne stanovenú dobu, kým sa nenaučia postarať sami o seba - a dať im to jasne na vedomie. Nedávať im ku každej porcii ryže „pridanú hodnotu" nášho majoritného a „jediného správneho" náboženstva, dať im jednoduchú, dobrú a reálnu šancu na lepší život. Ale nie ich celý život živiť.
Môžete mi veriť, na takúto aktivitu by som prispel rád. Ale dovtedy ostanem zlým, necitlivým tučniakom, ktorému na prvý pohľad na nikom okrem neho nezáleží.
Hunter
