Roboti

A potom prišla realita výdajov - s odchodom zo školy bolo potrebné ubytovanie, dovolenka - aby človek neskapal od nahromadeného stresu a tempa práce, auto - aby netrávil na cestách štvrtinu života, reprezentačnejšie oblečenie - vyššia funkcia to vyžaduje, atď. Čím vyšší plat, tým vyššie sa šplhajú nutné náklady na udržanie životného štandardu a tým vyššia je potreba viac si naložiť na chrbát kvôli vyššiemu platu. Ani som sa nenazdal a je to tu. Ráno sa zobudiť, utekať do práce, prísť z práce, ľahnúť si a spať. A tak každý pracovný deň. Investovať? Z čoho? Je predsa potrebné zaplatiť milióny nutných vecí... Žiť? Kedy? Sme Roboti. Sme spoločnosťou manipulovaní do situácií, z ktorých hľadáme východisko, a nachádzame jediné - ešte si chvíľu utiahneme opasok, budeme viac pracovať a už to za chvíľu bude lepšie. Bude? Má vôbec význam si to hovoriť už dvadsiaty krát? Bude mať význam, keď si po celý produktívny život budeme uťahovať opasky, aby sme každý mesiac plnili viac a viac gágor nenažraného zriadenia, ktoré nám zoberie automaticky viac ako polovicu zárobku na daniach? A potom čo? Príde strýko Alzheimer alebo teta Demencia a budeme šťastím slintať, že nás ošetrovateľka vozí po parku ústavu?  Sme ustrnutí vo svojom automatickom režime, ktorý nám zaručuje aspoň trochu dôstojné prežitie. Všetky radikálnejšie nápady, ktoré nás odlišujú od tupých mašín zahadzujeme, pretože sú rizikom, ktoré nedokážeme prijať kvôli tomu, že môže znamenať zníženie doteraz krvopotne budovaného štandardu. Vieme, že by sme možno získali dosť, ale nie je pre nás prijateľné to, že by sme na chvíľu museli utiahnuť opasok ešte viac ako uťahujeme. Sami sa dopredu odsudzujeme na prehru a vymýšľame katastrofické scenáre, čo by, keby...  Je nejaká možnosť prelomiť kruh? Samozrejme. Tak, ako nerozhodného mladého orla po nekonečnom prešľapovaní na skalnej rímse netrpezlivý rodič postrčí a počas pádu musí prvýkrát naostro použiť krídla aby neskončil až dole, aj pre beznádejne zacyklovaných robotov musí prísť impulz väčšinou zvonku - stlačením pomyselného tlačítka reset. Takmer každá "success story" začína slovami - "opustil ma manžel a musela som sa o seba postarať", "stratil som prácu a musel som nájsť spôsob ako prežiť" a podobne. Samozrejme miera rizika je vysoká - neočakávaná nutnosť bez pripravených našetrených peňazí je ako chodenie po povraze bez záchrannej siete. Podobnými slovami začína aj skoro každá "suicide story". Nepriaznivá vonkajšia udalosť je ale tým rázcestím, kedy sa robot prebudí a zúfalo hľadá, ako sa dostať z tej kopy hnoja, ktorá na neho spadla. Čaro takejto hraničnej situácie je v tom, že si človek, robot, či orol uvedomí, že ak bude zostávať v stave doterajšej nerozhýbanosti, jeho príbeh skončí, a to rýchlo. Preto sa snaží zo všetkých síl niečo vymyslieť a rizikový faktor nápadov, ktoré dovtedy odmietal je zrazu vo svetle neradostnej perspektívy prijateľný. A to je ten kúsok dobra, ktorý je v každom zle...  Je samozrejme lepšie a menej bolestné, ak si človek situáciu uvedomí predom, a následne sa rozhodne ju riešiť radikálnejšie. Prajem každému, aby to tlačítko reset nebolo potrebné stláčať, aby dokázal roztiahnuť krídla a letieť sám a nemusel len prešľapovať a čakať na postrčenie do hlbiny. Veľa štastia...    Hunter