Show pre hyenu v každom z nás...

Myšlienka súťaže speváckych amatérov a motivácia byť lokálnou superhviezdou mi pripadá ako veľmi dobrý spôsob ako nájsť talenty, ktoré by sa bez tejto motivácie a propagácie inak nenašli. Myslím že jedno sito Superstar urobí na poli populárnej hudby pokrok väčší ako 5 rokov hľadania producentov a vydavateľov, a to je dobre. Poviem Vám ale čo sa mi na súťaži nepáči, a prečo ju odmietam ako celok.  Predstavme si modelovú situáciu: Súťaž Miss Vyšné Nedožery, dievčina sa snaží zaujať porotu, učila sa pol roka iba na súťaž, odpovedá na zákerné otázky, maľovala sa pol dňa len aby vyzerala krásne, celá rodina ju podporuje a presviedča že na to má. Výrok poroty znie: „Slečna, to že ste sem prišli je síce odvážne, ale s Vaším vzhľadom zlého žartu prírody prerazíte len na poli prezentovania obludností v panoptiku hrôzy nejakého cirkusu. Okrem toho mi pripadáte blbá ako tágo, ako ste preboha s takým IQ šumiacej trávy vyštudovali základnú školu? Cez posteľ?“ Alebo niečo bližšie bežnému človeku – hlásite sa na svoje vysnené pracovné miesto v renomovanej firme, o ktorom si myslíte že naň máte predpoklady. Absolvujete pohovor a zástupca firmy pre ktorú chcete robiť Vám povie: „Počuj ty debo, ako sa vôbec odvažujš nás otravovať tým že sa prihlásiš na náš konkurz – nikdy v živote nebudeš mať na to aby si u nás pracoval. Takých nímandov ako Ty v našej firme neprijímame ani na miesta upratovačky. Aj náš vrátnik vie toho viac ako Ty a môj pes Dunčo má lepšie znalosti o problematike, a okrem toho aj lepšie a reprezentatívnejšie vyzerá!“  Čo na to hovoríte? Presne v rámci našej už roky proklamovanej korektnosti, však? Je to korektná odpoveď pre niekoho kto sa snažil aby uspel? Je to dobrá odpoveď pre človeka, o ktorom nič neviete a ktorý možno neunesie takú dávku urážok a bude poznačený na celý život - keďže mu to povieme na plnú hubu takto hulvátsky? Páčila by sa Vám takáto odpoveď na pohovore? Nie? Prečo? Myslíte že by sa vôbec niekomu páčila? Nie? A prečo si potom väčšina ľudí v našich republikách každý týždeň sadá pred televízor a pozerá ten hlúpy magnet na peniaze v ktorom najsledovanejšiu a najpopulárnejšiu časť tvorí práve takýto hlboko ľudský prístup k súťažiacemu? Oni by to chceli? Toto je dôvod, prečo sa snažím Superstár a podobné súťaže z princípu nesledovať. Mám totiž príliš vyvinutý zmysel pre empatiu, a je mi nevoľno keď vidím náhle precitnutia tých urážaných ľudí, do ktorých ich rodičia a známi roky pokrytecky pumpovali nádeje napriek tomu, že museli vidieť, že to nie je „to pravé ořechové“. Trpiacimi sa ale bohužiaľ nestávajú známi a rodičia - ktorí by si to za neúprimnosť zaslúžili, najviac trpí človek, ktorého image sa zmení na „toho trapka, čo sa zosmiešnil v telke“. Vidím ako sa posledné úbohé zvyšky sebavedomia súťažiaceho zúfalo snažia, a jediné čo vedia vyprodukovať je posledný výkrik do tmy prezlečený za nepresvedčivo sebavedomý výrok o zaujatosti poroty a prípadne plač v kúte, zatrpknutie a stratu dôstojnosti.  Samozrejme nemyslím na ľudí, ktorí sú chorí – chorobní megalomani sa v súťaži často vyskytujú – to je iné kafe – Anička Dajdou tu v Čechách je toho žiarivým príkladom. O tom možno niekedy inokedy – mne ide o normálnych ľudí, ktorí to skúsili, pretože mali dojem že sú dobrí a nikto im nepotvrdil opak. Argumentovať tým, že sa na súťaž sami prihlásili, takže je to v poriadku je dosť scestné – podľa mňa s nikým, kto sa prihlási na súťaž (kde mu nie je dopredu jasne povedané že ho budú urážať) by nemalo byť zaobchádzané nedôstojne. Čiže celá prvá časť je pre mňa neprijateľná. Druhá časť, ktorá je podľa mňa dobrá a oprostená hrubostí už prvý dojem bohužiaľ nezachráni. A fakt, že na tieto urážky, na reakcie na ne, strapňovanie a hlavne na chvíle, kedy urážanému „prasknú nervy“ čaká dychtivo a úchylne prilepená k obrazovke veľká časť národa? Čo povedať na ľudí, čo pred televízorom sledujú každý náznak možnej blamáže, visia očami na perách porotcov v očakávaní nejakého briskného výroku ktorý zatne do živého a možno odsúdenca zrazí na kolená? A na druhý deň v práci zasvätene debatujú o tom, ako člen poroty povedal niekomu že sa hodí maximálne do homosexuálneho kabaretu, a ako to odsúdenec nezvládol? Celý e-národ z internetu sťahuje a posiela mailom zvečnené momenty krachu nádejí ďaľšieho z nich a možno je to z dôvodu, že sa zvrátene vnútri tešia, že akékoľvek ich vlastné strápnenia neboli tak kolosálne a masové ako to, čo vidia na obrazovke... A tých pár ľudí, ktorých komplexy menejcennosti necitlivá porota nabobtnala do maxima? To je predsa len zanedbateľný odpad, ktorý v rámci toho všetkého šialenstva nie sme schopní ani registrovať. Na nich sa nikto neobzerá. Veď načo? Hlavné sú predsa peoplemetre a vrecia prachov za reklamu, nie? Ak keď to nebodaj v zúfalstve niektorí nezvládnu? To je predsa iba skvelá príležitosť na zarobenie ďaľšieho balíka na dvojstranovom článku s desaťcentimetrovými titulkami vo všetkých bulvárnych plátkoch.  A najhlavnejšie predsa je, že máme o čom pol roka kvákať v rámci nášho prázdneho a bezzubého pivo-párky-celebrity-telenovely-superstar života.  Hunter (autor sa priznáva, že ho niektoré zábery pobavili a berie to ako zlyhanie seba ako odporcu pokrytectva a výzvu do budúcna).