Stretnutie s Leonom na Kréte bolo fantastické...

Sedeli sme v taverne pri jazere, keď tu kde sa vzal – tu sa vzal, ako blesk z jasného neba si k vedľajšiemu stolu prisadol muž. A vtedy sme všetci zdúpneli a takmer jednohlasne vykríkli – JEAN RENO!!! Tváril sa úplne normálne a okolo nás len tak prešiel. Mal na sebe biele tričko a bermudy a na nohách - len si predstavte – také isté adidas sandále ako ja !!! A dokonca si objednával po anglicky ako my... Takmer vôbec sme okolo neho neskákali, nefotili sa s ním (iba tajne), nekričali sme na neho “Hello Jean”, chovali sme sa distigvovane - všetci sme si ho stále – ale samozrejme nenápadne - obzerali, a v duchu hodnotili – svaly, nezaujatý výraz tváre, skoro ako v tom filme o Leonovi. Samozrejme sme si museli nenápadne otočiť stoličky o 180 stupňov, ale vyzeralo, že si to ani nevšimol. Keby som vedel, že si objedná souflaki s tzatzikami, objednal by som si aj ja a určite by som sa ho spýtal, či mu tiež chutili. A to by bola príležitosť na to, aby som mu povedal, že mu fandím, že je najlepší, a že aj topánky si kupujem skoro vždy v jeho obchode RENO u nás v Auparku.  A vtedy to prišlo – keď zjedol pár kúskov, išiel dozadu cez dvere, ktoré viedli do kuchyne a na WC. Bol preč pár minút a potom sa vrátil - akoby sa nič nestalo.   Veľmi nás zarmútilo že ani nedojedol, iba zaplatil, a nastúpil do čierneho bavoráku stojaceho pod tavernou. Ešte dlho sme meditovali nad tým, či išiel do kuchyne – objednať si nejaké jedlo na druhý deň, bol si umyť ruky alebo – ako my, obyčajní smrteľníci – šiel len na záchod? Čo myslíte Vy?    Ale čo ma zarazilo na celej príhode bolo to, že ostatní v reštaurácii ho nespoznali. Tvárili sa akoby nič, normálne jedli a pozerali inam. Možno v zahraničí nepoznajú jeho filmy, alebo ho nespoznali. Asi iba my slováci sme takí všímaví a vzdelaní, že poznáme takéto osobnosti a vieme si vychutnať stretnutie s nimi...  V každom prípade sme mali šťastie – prežili sme stretnutie so slávnym Leonom bez toho že by nás zastrelil. Asi preto, že mal len tričko, nemal kde schovať pištoľ a musel ju nechať v aute... Ale najviac nás potešilo, že sa prišiel najesť s nami, hneď k vedľajšiemu stolu, tak ako my, obyčajní ľudia. Dokonca aj nos mal podobý ako my, a k tomu dve oči, presne ako my. On, nášho srdca žampiňón, naša špička, jednička, velké zvíře, pápaláš...   Prepáčte, nemohol som si pomôcť, jeden dnešný dovolenkový príbeh ma dostal a bolo toho veľa na obyčajný príspevok do diskusie...:-))) Samozrejme sa tento príbeh stal “trochu” inak, ale podobné príbehy s jačiacimi a nenápadnými slovákmi som už párkrát zažil...     Hunter