Prebudil ma pocit, že som úplne prepotený a nemôžem sa nadýchnuť. Srdce mi bilo neuveriteľne rýchlo a po priložení ruky som cítil, ako mi nadvihuje hrudník. Na krčnej tepne som tiež cítil pulzy, návaly krvi, ktoré srdce posielalo do hlavy. Pozrel som doľava - skoro zbytočne - vedel som, že na hodinách uvidím čas 3:14 - tak ako je tam vždy v posledných týždňoch, keď sa v noci prebudím...
S námahou som sa posadil, prinútil sa k pravidelným nádychom a výdychom, a čakal. Srdce naďalej zbesilo tĺklo, akoby sa snažilo krvou zásobiť celú armádu. Pokoj, pokoj, pravidelnosť - prihováral som sa mu - ale možno len preto, aby som mal pocit že aspoň niečo robím. A potom prišla druhá fáza, tak ako vždy.
Začal som sa triasť, a rýchlo silnejúci pocit zvieravého, ochromujúceho strachu ma sklátil opäť do polohy ležmo a ja som vedel, že umieram. V ľavej časti hrudníka som cítil pichanie, podobné, aké vraj pociťujú ľudia pred infarktom. Už som nedokázal pohnúť žiadnou časťou tela, srdce bilo nepravidelnejšie a cítil som, ako by sa jeho tlkot presúval smerom ku krku. Neovládaný dych sa stával plytším a plytším a prestával som cítiť telo. Len akoby z diaľky som si uvedomoval mravenčenie v nohách a rukách, dôsledok nedokrvenia. Strach dosiahol maximum, a ja som sa v duchu rozlúčil so všetkými blízkymi. Tak ako vždy.
Po strachu prišiel pocit úplnej opustenosti a bezmocnosti, slzy mi plnili oči, stekali okolo uší a zvlhčovali vankúš. Ale po chvíli som aj toto všetko začal vnímať akoby z diaľky. Už mi nebolo ľúto, že musím odísť tak skoro, že po sebe nezanechám nič užitočné, už nič nemalo význam...A potom som prestal vnímať čokoľvek, poddal sa pádu do priepasti a prišla smrť. Už asi tridsiaty krát, tak ako vždy.
Nie, na toto sa nedá zvyknúť - povedal som si, keď som sa prebral z bezvedomia, svaly boľavé od kŕčov, telo skoro úplne stuhnuté a snažil som sa vymaniť z pocitu, aký musí mať úplne vyžmýkaný citrón. Snažil som sa aspoň trochu rozhýbať ruky a nohy, aj keď som mal pocit, že nemám silu na nič. Ale krv sa pomaly rozprúdila a stuhnutie pomaly ustupovalo, umožňovalo mi vždy o kúsok viac pohýbať nohami a rukami.
„Tak, a dnes to bude ako bojové cvičenie“, povedal som si. „Som zvedavý, ako sa na jedenástu doplazím na masáž“. Obvykle mi po takej noci trvá pol dňa, kým som schopný prejsť aspoň sto metrov bez nutnosti si sadnúť, takže cesta cez pol Prahy mi v tom momente pripadala ako výstup na Everest.
--------------------------------------------------
Názor po rokoch: Z psychologického hľadiska išlo o nástup veľmi silných panických atak s depersonalizáciou, ústiacich občas do arytmie.
Z duchovného hľadiska sú tieto stavy označované ako zasvätenie smrti a sú dôležitou časťou toho, čo duchovní učitelia označujú ako transformáciu, a psychológovia s presahom ako začiatok psycho-spirituálnej krízy. Dôležitou časťou transformácie z energetického hľadiska sú tieto stavy preto, že umožňujú síce brutálne, ale účinné očistenie od nánosov starých energií neumožňujúcich zmenu, ktorá je v tomto období potrebná – umožňuje zmenu vnímania sveta...
Fotografia: Pixabay, royalty-free
