Voda živááááááá....

Po krátkom čase od tejto príhody prišla éra kapitalizmu a s ňou neodbytný a nepríjemný deja-vu pocit autobusovej mučiarne. Po pár rokoch som takmer prestal počúvať rádiá. Neviem ako ostatným, ale mne pekne lezie na nervy stratégia – hustiť do éteru pomaly každú hodinu rovnaký aktuálny „vypaľovák“. Ak sa ich v jednom období stretne desať, výsledný efekt neustáleho opakovania sa rovná injekcii blbotoxínu priamo do mozgu. Týmto spôsobom sa im podarilo zhnusiť mi vcelku dobré pesničky. Dokonca kvôli neustálemu búšeniu Nafingélz madŕŕs na moje ušné bubienky toto CD od Metallic-y mi na poličke iba zapadá prachom. Korunu tejto lukratívnej - ale imbecilnej - praktike nasadila moja „obľúbená“ Suprstár – neviem ako na Slovensku, ale tu v Čechách sa v každom rádiu, v každých novinách, v každom časopise a každej druhej relácii v TV objavujú nejakí finalisti a človek sa už doslova bojí otvoriť konzervu, aby z nej nevyskočil jeden z nich alebo sa neozvalo „Voda živáááá“ .  Napriek mojej averzii k tejto súťaži uznávam jej význam v hľadaní hlasových talentov, ale so spomenutou stratégiou je to smrteľná kombinácia – ak si aj zo začiatku myslím, že napriek pôvodu má pieseň niečo do seba - po niekoľkých dňoch, kedy ju vyrevúvajú všetky reproduktory v počuteľnom okolí, nastane fáza „dajte mi s tým už všetci pokoj“ a ja automaticky zatratím nielen pieseň, ale „zlé body“ má u mňa aj interpret. Po počutí mien ako Langerová alebo Mikla sa osypávam nepravými kiahňami, a z časopisov čítam pre istotu len inzertné a počítačové - tie sú minimálne zamorené. A z toho istého dôvodu počúvam len rádiá špecializované na tvrdú hudbu. V mojom prípade je situácia znásobená tým, že ak ráno počujem melódiu, ktorá je aspoň trochu chytľavá, hmmkam, pískam a spievam si ju veľmi dlhú dobu. A dokonca si pesničku pospevujem, aj keď sa mi nepáči. Pridáva sa k tomu ešte ďaľší pridružený efekt. Povedal som si, že pri normálnych piesňach je v pohode polohlasom zanôtiť pár slov a na druhej strane - vypľuť pár agresívnych veršov piesne od Sepultury či Slayeru by mi zabezpečilo viac priestoru v MHD. Preto môže byť mimovoľné pospevovanie len plusom. Problém nastal, keď som si raz uvedomil, že si pospevujem pieseň od Britney Spearsovie a hlavou mi preblesklo, ako to musí vyzerať – skoro dvojmetrový, stopätdesiatkilový bradatý chlap, ktorému z úst vychádza priteplená melódia a k nej slová – I’m not a girl, not yet a woman...   Musel som zastať a predýchať ten obraz v mojej hlave. A odvtedy som si začal dávať pozor...:-)   Hunter