Tak veľmi som sa opäť tešil na Teba a na ostatných ľudí v Podbieli. No po smiechu príde plač. Správa, ktorej nikto neveril zmenila nás všetkých. Ihneď som bežal k miestu nehody. "Dýcha. Bude v poriadku." povedal som si, nehľadiac na žiadne iné okolnosti, ktoré tu istotne nebudem rozoberať. Ľudia nás poslali preč, tak sme išli pritom sme stále zisťovali čo s Tebou je. Do poslednej chvíle som veril, že sa ku nám vrátiš, že všetko bude po starom. Doma som sa dozvedel, že už niesi nami, že už nikdy nás nerozosmeješ, že už niky sa nepozdravíš tým svojím typickým spôsobom, že už nikdy sa nestretneme na nejakom koncerte a už nikdy sa spolu nezabavíme. Ten kto verí na osud verí, že sa tomu nedalo zabrániť. Ja v osud neverím. Možno stačilo viac opatrnosti a nemusel by som písať tieto vety.
Vincko keby si vedel ako nám teraz všetkým chýbaš. Ale ty máš už pokoj, už ti je dobre. Lepšie ako nám, ktorí sme tu po Tebe ostali. Mali sme Ťa radi, takého, aký si bol. Bol si za každú srandu, nechýbal si na žiadnej akcii, človek nudu pri Tebe nepoznal. Človek prichádza na to ako niekoho mal rád, až potom ako ho stratil. Ťažko sa mi píšu tieto vety, pár hodín po tej tragickej udalosti. No len jedno ti poviem: Chýbaš nám všetkým. Počkaj na nás v nebi, tam sa stretneme, nie v pekle, ale v nebi kde sú iba anjeli a takým si bol.
Zbožňoval som tvoj pozdrav: "Čáu zviera". Teraz mi bude neskutočne chýbať. Taká drobnosť a tak podstatná. Vincko nemôžem už ďalej písať tak snáď len niečo na záver. Spi sladko a počkaj na nás. Raz sa všetci spolu stretneme. R.I.P.
P.S. Pre čitateľov: ignorujte chyby preklepy a podobne. Písal som to hodinu po tom ako som sa dozvedel tú hroznú správu. A ešte niečo. Vážte si život lebo je len jeden, vážte si ho a strážte si ako oko v hlave lebo už inú šancu nedostaneme a každý môžme svojim životom pozitívne zmeniť život niekoho iného. Pamätajte na to.
