Iné priority

Pokiaľ slovu norma rozumieme ako niečomu čo je typické pre väčšinu, fonetická a lexikálna spôsobilosť využívať v praxi spisovný slovenský jazyk je u nás podľa všetkého nenormálna. Nie je to choroba proti ktorej by stačilo naordinovať ako povinné čítanie Krátky slovník slovenského jazyka a Pravidlá slovenského pravopisu. (Ne)používanie spisovnej slovenčiny treba vidieť v širšom rozmere. Od (okrem mnohých pozitívnych) negatívneho vplyvu nárečí, cez záplavu slov z iných jazykov, ktorých splietanie so spisovnými slovami takisto deformuje jazyk, až po nesmierny vplyv médií, venujúcich sa skôr rozmnožovaniu afektovaných „hviezd“ a „superhviezd“ ako propagácii správneho používania jazyka, napríklad prostredníctvom televíznych a rozhlasových moderátorov, ktorí by ho ovládali.Samozrejme, nikto nevyžaduje, aby sme zrazu, na povel začali všetci hovoriť čistou, ľubozvučnou slovenčinou pri ktorej by sa musel červenať aj predseda slovenského jazykovedného ústavu, a písať ako slovenčinárka s dvadsaťročnou praxou. Alebo ako Word. Vtip (málokto mu však zatiaľ rozumie) je totiž v tom, že krivka využívania spisovnej slovenčiny v praxi stále klesá. A tak sa bojím stavu, keď ten, čo po slovensky vie, prestane rozumieť tomu kto nevie a kŕmi sa ilúziou opaku.Kým za starých (zlatých) čias, keď sa ešte piesok lial, voda sypala a liter mlieka stál dve koruny, sa ľudia vo voľnom čase utiekali ku gitare, či knihe (i keď neraz to boli knihy s umeleckou hodnotou pohybujúcou sa v okolí bodu mrazu), dnes keď kultúra postúpila do vyšších dimenzií sú tieto nahradené všemocným svetom internetu, počítačovými hrami, pomaly už tak dokonalými, že vás nechajú vyhrať, keď máte zlú náladu a televíznou obrazovkou, ponúkajúcou vo všemožných variáciách a v stále väčšej miere samovraždy umenia . Lebo heslo konzumu znie: Viac. Viac vulgarity, viac krvi, viac sexu. Viac. Viac!A tak sa milá spisovná slovenčina pomaly, ale isto ocitá v tieni. Zabudnutia. Mimo reality. Ako odkopnutá milenka na ktorú nikto nemá čas. Našťastie, v našom národe existujú okrem skupiniek škodiacich premiérovi aj také, ktoré sa venujú napríklad ochrane a rozvíjaniu spisovného jazyka a podobným nepodstatným veciam. Do takejto skupinky môžeme smelo zaradiť aj spisovateľov (na Slovensku pomaly ohrozený druh) pre ktorých slovenčina znamená nielen formu, ale i prostriedok. Žiaľ, aj tých neustále ubúda. Zato pribúdajú nový. Moderní, modernejší, supermoderní. Teda, minimálne sú o tom sami presvedčení.Netreba však maľovať čerta na stenu, pretože s naším rodným jazykom to vonkoncom nie je také zlé, ako by eventuálne mohlo byť. Úpadok starostlivosti o, pre identitu národa tak dôležitý znak, národný jazyk je spojený s mnohými inými úpadkami. V prvom rade sa u nás kultúre ako takej, vo všeobecnosti venuje pramálo pozornosti. Je naším vlastným verejným majetkom, a mala by slúžiť všetkým a s miernym pátosom by sme mohli tvrdiť, že aj všetci by mali (alebo aspoň mohli) slúžiť jej. A skutočne nie je dobré, či skôr dôstojné, keď sa o vec verejnú nezaujíma štát. Alebo sa zaujíma tak, ako sa zaujíma ten náš, čiže v úvodzovkách.Ale to by sme chceli trochu priveľa, aby sa štát, a povedzme si na rovinu Páni poslanci, začal angažovať vo veciach verejnej kultúry, (ku ktorej jazyk-úcta k nemu a nepohŕdanie ním jednoznačne patria) keď sa neangažuje v rozvíjaní (alebo skôr nadobudnutí) tej vlastnej. A asi nemá zmysel vyratúvať jednotlivé „maličkosti“ od deficitu disciplíny, až po deficit zdravého úsudku. Stačí keď sa pristavíme pri, už niekoľkokrát spomínanom jazyku. Pretože ak znalosť a úcta k jazyku-spisovnej slovenčine absentuje u reprezentatívnej zložky národa, a 150 poslancov zákonodarného zboru parlamentu by takou rozhodne byť malo, nemôžeme sa čudovať, že absentuje i u nás-bežných smrteľníkov.A naozaj neviem, či sa dá považovať za poľahčujúcu okolnosť, že si túto profanáciu jazyka ani neuvedomujeme.