Len pár dní predtým som absolvovala nádhernú akciu Svetielka nádeje. Bol február 2019, mesiac plný plánov do roka a dostala som na starosť zorganizovať mobilný odber krvi pri príležitosti Medzinárodného dňa detskej rakoviny. No aká som bola šťastná? Moja srdcovka, ozaj sme sa všetci snažili aby mobilná jednotka neprišla nadarmo. Nemali sme smelé očakávania, no urobili sme všetko pre to, aby akcia dopadla na jednotku. Aj dopadla. Na jednotku s hviezdičkou. Viac než 30 darcov, 7 prvodarcov a môj nádherný 45 odber. V ten deň som sa cítila výnimočne. A program spojený s akciou bol vďaka kolegom famózny.
Pár dní potom, kým ešte trvala eufória a spracovávali sme si dojmy a fakty z vydarenej akcie, som si unavená išla ľahnúť do postele. V noci som vstala na toaletu, trochu ma motalo a ťahalo doľava. Pripisovala som to nevyrovnanému tlaku, keďže mám vo zvyku z postele po zbudení vyskočiť na rovné nohy. V záchode som však už nevedela odtrhnúť ľavou rukou toaletný papier. Dívate sa na svoju ruku a tá bezvládne leží na vašej nohe. Stále mi však ani len nenapadlo, že sa niečo deje. Papier som vybavila pravou rukou, však treba si poradiť v každej situácii. Pri odchode z vécka som začala cítiť strašnú slabosť a oblieval ma studený pot. Ešte som sa napila zvyšku vody z večera a išla do postele. Bola asi jedna hodina v noci. Stojím pri posteli a nedalo sa mi ľahnúť. Neviem to vysvetliť. Jednoducho to nešlo ani keď som si chcela sadnúť, ani bokom, nijako. A tak som sa ako vrece zvalila s tým, že však sa otočím v posteli. Padla som hlavou do vankúša a počujem manžela ako sa ma pýta, čo sa deje.
Nič miláčik, spinkaj.
Ani neviem ako, už stál a rozsvietil. Zopakoval otázku, že čo mi je.
Nič, bola som len v záchode, ľažkaj si.
No on ma už nerozumel. Okamžite ku mne priskočil a zdvihol, pretože som sa nevládala pohnúť. Posadil ma na posteľ a kázal mi, aby som sa dotkla nosa. Pravá ruka to urobila, ľavá bezvládne ležala na stehne. Usmiala som sa, že ach, ty môj záchranár. Bola som absolútne pokojná, dokonca sa mi chcelo vtipkovať, no po dodatočnom analyzovaní situácie mi manžel povedal, že teda som nevtipkovala vôbec. Nuž darmo, pri ochrnutí polovice tela a tváre to len nebolo vidieť. Jednoducho som si stále neuvedomovala, že sa niečo deje. Povedal, že volá záchranku. Mne to bolo jedno, ešte som mu mrmlala, že mne je dobre, chcem len strašne piť a spať. Padala som na bok, ale on ma stále silno držal a hovoril so mnou, aby som neupadla do bezvedomia. Podľa mňa záchranári prišli takmer okamžite, pre neho to bola večnosť. Nasledoval rýchly odvoz do nemocnice.
Dnes viem a nezávisle od seba mi to povedali aj viacerí lekári, že som mala kopec šťastia v nešťastí. Prvým bolo, že som sa zobudila na pocit ísť na vécko, ďalším bolo to , že sa zobudil manžel, ktorý inak ako ľahne, tak sa budí ráno, aj keby bomby padali. Dostala som rýchlu pomoc, cieva nestihla prasknúť. Na mozgu sa však našla nebezpečná aneuryzma, o ktorej vlastne neviem nič, len to, že neurochirugovia rozhodli ju ešte neriešiť a s príhodou nemala nič spoločné, pretože je vľavo a ľavá strana tela bola ochrnutá (pravá strana mozgu ovláda ľavú a naopak). Dôležité však je, že o nej už vieme. Strávila som týždeň v nemocnici a 4 mesiace na PN. Mám implantovaný EKG slučkový záznamník, ktorý podobne ako holter monitoruje činnosť srdiečka, či tam nie je arytmia. Rozdiel medzi holtrom a slučkovým záznamníkom je ten, že holter monitoruje srdce 24 hodín a záznamník môže byť v tele pokojne aj tri roky a zaznamenať arytmiu, ktorá sa môže ukázať sporadicky... Vyzerá to ako malý USB kľúč, ktorý vám zašijú pod kožu. Smejeme sa, že som už čipovaná a pozor na to, čo pri mne poviete, záznam môže byť monitorovaný. Veľmi veľa som pochodila lekárov a naozaj je o čom písať a verte, že pozitívne. Určite pripravím ešte aspoň jedno pokračovanie môjho príbehu, ktorý síce nemusí nikoho zaujímať, ale možno pomôže tým, ktorí niečo podobné zažili, alebo zažijú. Je totiž stále viac ľudí pod 40 rokov, ktorí mozgový infarkt, alebo tranzitórny ischemický atak (TIA) zažili. Moja príčina je zatiaľ neznáma, čo však viem je, že môj 45 odber krvi bol pravdepodobne môj posledný, čo som už oplakala. Inak sa snažím čo najviac myslieť pozitívne, nestratiť nadhľad, vtip, či sarkazmus, hoci niekedy je to ťažké. Najmä, keď vám napadne, čo by bolo keby... keby sa nezobudil... keby som zaspala... keby neprišli na aneuryzmu... keby... keby...
Už len dodám, dávajte si na seba pozor. Moje príznaky boli najprv nejasné, nič mi netŕplo, nič nebolelo, žiadna bolesť hlavy, len únava a len druhý človek, v mojom prípade manžel videl, že moja tvár a reč nie sú v poriadku. Všímajte si ľudí okolo seba a volajte záchranku radšej zbytočne, ako neskoro...
Inka
