Amarbayasgalant je jedným z najväčších budhistických centier krajiny, kláštor bol postavený na začiatku 18.storočia ako miesto odpočinku Zanabazara, spirituálneho lídra Khalkha Mongolov, najpočetnejšej etnickej podskupiny Mongolov. Nikto nevie presný dôvod, no nejakou náhodou čiastočne unikol Stalinovým čistkám v 30.-tych rokoch. Buď boli miestni komunistickí funkcionári benevolentní, tajne naklonení budhizmu, alebo iba leniví, každopádne všetky chrámy neboli zničené, z pôvodne štyridsiatich ostala stáť viac ako polovica, rekonštrukcia začala v roku 1988 aj s pomocou prostriedkov z Unesca. Dnes je Amarbayasgalant historicky najzachovalejším a najcennejším stavebným komplexom Mongolska, budovy sú v jednotnom štýle, silno ovplyvneným Čínou.
Ku kláštoru sa dá dostať aj autom, čo obnáša 105 km po asfaltovej ceste a ďalších 35 km poľnými cestami. Preto dúfam, že nepôjde o príliš turistické miesto. Na druhej strane potrebujem, aby tam nejakí turisti aj boli a odviezli ma naspäť. Ťažko mi vyhovieť.
K pešej túre ma inšpiroval starý blog jedného Mongola. Všetko vyzeralo jednoducho. Písal o krásnom 70 km dlhom treku mongolskou prírodou, bez veľkého prevýšenia. To znie fajn. Jediným problémom technického rázu je nutnosť prekročenia rieky Orkhon. No vraj nič náročné, voda má byť po pás, teda ak neboli v horách dažde, čo mám odsledovať podľa toho, či Mongoli na koňoch prechádzajú, prípadne ma môžu zobrať na druhú stranu. To sa mi už príliš nepozdáva, Orkhon nie je nejakým potôčikom, lež najväčšou riekou krajiny, napadá ma asi desiatka možných problémov a rizík, no nechám to tak. Veď sa na mieste uvidí. Aj sa uvidelo.
Trek začína z opačného konca Darkhamu, nasadám na autobus číslo jedna. Včera som len tak na skúšku do neho nastúpil, sympatické číslo, absolvoval okružnú jazdu mestom. Išla do polovice trasy, ktorú som potreboval, čo som vyhodnotil ako uspokojivý výsledok.
Vystúpim, prejdem chudobnou časťou mesta, domáci sa neveriacky čudujú, a som na pláni. Sklamú ma porozhadzované odpadky, zjavne vrecia s odpadom z domácnosti. Prekvapia obrobené polia, nasadené je obilie, krajinu netvoria len pasienky. V tráve vyjazdené koľaje sú pohrebiskom miestnych lúčnych koníkov. Farebné, veľké aj 5-7 cm, vedia trochu lietať, pričom bzučia ako rapkáč, avšak moc sa neuhýbajú. Ja som ešte tolerantný, no autá menej.
Prichádzam na križovatku. Podľa mapky z blogu by som mal ísť rovno, mobil ukazuje doprava k niečomu, čo vyzerá ako most cez rieku. Len táto cesta je o 10 km dlhšia. Ak však Orkhon neprebrodím, pridám si 20. Chlapík na malom nákladiaku vraví doprava, aj by ma zviezol. Dedko na motorke tvrdí, že rovno. Rozhodnutie nechám na džípe. Vodič dokonca rozpráva rusky. Nanešťastie. Podľa neho sa totižto ku kláštoru vôbec nedostanem a mám ísť naspäť. Budem veriť svojej intuícii. Alebo lenivosti. Ťažko rozlíšiť. Idem rovno.
Chodník sa dvíha pahorkami, v diaľke vidím Darkham. Za dve hodiny však nestretnem nikoho a je mi čoraz jasnejšie, že proste prídem k rieke.... a koniec. Náladu mi zlepší sedlo, krajina sa otvára, krásne výhľady na hory, údolie, Orkhon, nádej prinavráti pár júrt.
Som pri rieke. Prúd celom svižný. Široká minimálne 20 metrov. Pijúce kravy majú len predné nohy vo vode a siaha im po hlavy. Pri brehu je na hladine vrstva blata, nechce sa mi ani zistiť teplotu. Už si vlastne ani nepamätám, aké som to mal naivné predstavy o prechode.
Okoloidúce auto ukáže odhodlane po pás. Skúsim predsa len šťastie v jurtách. V prvej po prsia. Muž sa už aspoň netvári štýlom, že veď nech prejdem. Zato veselý motorkár mi ukazuje, že mám plávať. Asi si robí zálusk na môj batoh. Ja sa všetkým snažím naznačovať jazdu na koni. Sú to vcelku vtipné pohyby. Pred ďalšou jurtou malý chlapec priľahol psa, aby ho udržal. Tam mi asi naklonení nebudú. Pani v poslednej nasmeruje prst niekam na hory, tam vraj majú jedného koňa. Vzhľadom k mojim jazdeckým neschopnostiam sa mi ani tento plán nepáči.
Kráčam popri rieke k miestu, kde na mape cesta cez ňu prechádza cesta. Ale vôbec neľutujem dlhú obchádzku. Údolie meandrujúceho Orkhona je nádherné, ako sa neskôr ukáže, možno najkrajšia časť treku.
Ubehnú ďalšie dve hodiny, počet kilometrov je už pri tridsiatke, a ja s úľavou zbadám kompu. Tak zažijem aj plavbu pod mongolskou vlajkou, dokonca s kapitánom v tradičnom odeve. Naznačím mu otázku o výške platby. Len sa zasmeje, jeho kamarát ale vypýta euro. Situácia vyznieva, akoby sa v skutočnosti neplatilo, no pri takejto sume nedbám, navyše mi v dome naplnia fľašu vodou.
Kempujem pri rieke, ráno ma čaká návrat po jej brehu k miestu hypotetického brodu. Spríjemňovaný občasnými útokmi múch. Nie je to ale až tak zlé, čítal som horšie príbehy o mongolskom hmyze, len nesmiem dýchať ústami. Inak sú vcelku neškodné. Iba si chcú sadnúť. Až na jedného komára, ktorý sa do roja prepašoval. To však zistím až neskôr.
Popri prítoku Orkhona pomaly stúpam údolím do hôr, po jeho okraji sú lesy. Iné ako u nás, riedke, v podstate jedinú vegetáciu tvoria stromy a tráva. Okolo potoka je postavených viacero júrt, okrem dobytka si obrobili aj políčka, pestujú najmä zemiaky. Aspoň mám možnosť využívať mongolskú GPS. Ger positioning system.
Okrem toho sa zo starej sovietskej mapy snažím čítať pahorky a vrstevnice. Teší ma, že som deň predtým tak presne trafil. Som na seba hrdý. Až tak, že na križovatke ignorujem názor Mongola a idem si po svojom. Hodinu, kým nenatrafím na ďalšieho, ktorého oduševnené vehementné rozhadzovanie rukami ma presvedčí, že smerujem niekam do záhuby. Tak to dopadne, keď sláva stúpne do hlavy.
Po druhej noci v stane sa budím rozlámaný. Neviem ani poriadne, kde som, krajina mi s mapou príliš nesedí, no pokračujem jedinou cestou. Súradnice kláštora mám a viacmenej k nemu smerujem. Aj by som odprisahal, že žiadna odbočka nebola. Aj tak však namiesto sedla vystúpam na akýsi vrchol, z ktorého namiesto doliny vidím len ďalšie kopce. To mi je jasné, že som úplne mimo. Ďalšie kilometre navyše, tentoraz navyše krížom cez lesy, kým nájdem správny chodník.
Klesám dolinou, strácam náladu. Krajina sa mi už ani nezdá tak pekná, skôr jednotvárna. A nekonečná. Ako mnohokrát predtým, v pravej chvíli prichádza vyslobodenie. Odbočí ku mne dedko na motorke, vraj len tak chodí po okolí, či nechcem zviezť. Samozrejme, že teraz už áno. Hoci klame. Aspoň si trošku zarobí.
10 km pomôže, ako zistím, ešte som aj opäť kráčal zle. Už po vlastných vyjdem do sedla a v úžase zastanem. Predo mnou široká dolina, na jej konci pod kopcami starobylý kláštor. Na svahu nad ním veľká stupa a socha Budhu. Iba tento pohľad by stál za celú tú námahu. Vedľa je maličká dedina, ktorú by som však najradšej vymazal. Len kazí scenériu.
Zídem dolu a potichu otváram dvere do kláštora. Som tu sám. Nádherné drevené chrámy s vyrezávanými maľovanými strechami, cez štyroch strážcov viery prechádzam k hlavnému chrámu. Tu stretávam prvého mnícha. Vstane, pozdraví ma, a vráti sa ku svojmu tabletu. Na stĺpoch odporúčania na sledovanie kláštora na facebooku. Pokrok nezastavíš.
Vnútro je usporiadané rovnako ako v budhistických kláštoroch v Rusku, s centrálnou časťou pre mníchov s vyvýšenými vankúšmi obloženými sedačkami na modlenie. Mystickú atmosféru dotvárajú po stĺpoch visiace látky, pri každom kroku vŕzgajúca podlaha. A vystavené masky zobrazujúce rôzne božstvá na tanec tsam, trochu strašidelne pôsobiace. Rituálny budhistický tanec spočívajúci v pomalých, knísavých rytmických pohyboch, vykonávajú mnísi z kláštora vždy v auguste, na hlavách masky, po zem dlhé kostýmy, pestrofarebné, plné visiacich stúh, motúzov. Existuje viacero druhom tsam tancov, spoločným menovateľom je snaha o odohnanie všetkého zlého a zabezpečenie toho, aby ľudské sny a túžby boli splnené.
Pôvodne som uvažoval o prespaní v kláštore, no nemám sa koho opýtať, a vlastne ani ako, keďže spoločná slovná zásoba je nulová. Rozložím sa pred kláštorom, tentokrát starostlivo vyberiem najrovnejšiu plochu. Za sychravého rána obkrúžim stupu, vyjdem schodmi ku zlatému Budhovi, s kľudnými, vznešenými rysmi.
Ešte raz si prejdem kláštor, potom už len sadnem pred dvere a čakám. Nechodí nikto. Dvaja mladí mnísi sa naháňajú. Dnu sa akurát vyberie stádo kráv. Prvá hlavou rozrazí dvere, ostatné poslušne nasledujú. Chvíľu rozmýšľam, či to zastaviť, nie som v Indii, no predsa len neviem, aké práva a postavenie tu tie zvieratá majú. Asi žiadne. O pár minút ich mnísi s krikom vyženú. Ešte aj psa na ne pošlú.
Blíži sa obed, nerád, no logicky dôjdem k záveru, že musím vyraziť ku hlavnej ceste peši. Včera podvečer nebol v kláštore žiadny turista, dnes zatiaľ neprišiel nikto, treba ísť šťastiu oproti. Tri noci v stane sú mojim limitom, na štvrtú chuť nemám. Aj stenčujúce sa zásoby jedla to naznačujú.
Niekoľko kilometrov, a znova potok. Chodím hore-dole po brehu, je mi čoraz jasnejšie, že sú len dve možnosti. Buď o pol metra zlepším svoj osobný rekord v skoku do diaľky. Alebo sa vyzujem. Volím variantu číslo dva.
Neviem, z akého dôvodu je táto cesta zakreslená v mape, je úplne rovnaká ako tie, ktorými som ku kláštoru prišiel. Proste koľaje v tráve. No tentoraz nie jedny, ale množstvo, čiže keď nemám šťastie, tak len v diaľke vidím auto, ktorému zamávam.
Poobede ale predsa len niekoľko džípov ide oproti. To mi dáva nádej. Snáď ich kláštor dlho baviť nebude. No nespolieham sa na ňu, poctivo šlapem ďalej, paradoxne, opäť ide o jednu z najkrajších častí, prechádzam menšími sedlami cez hory. Po asi 15-tich kilometroch akurát chôdza prestáva byť zábavou, keď mi zastavuje miestny náklaďák, cesta na korbe s ďalšími dvoma Mongolmi je z tých, ktoré ostanú v pamäti dlho. Doteraz nechápem, ako sme sa v zákrutách nemohli prevrátiť.
Žiaľ, naše cesty sa po chvíli rozchádzajú. Necelá hodina chôdze a opäť sa na mňa usmeje šťastie. A veľké, nová toyota ide až do Ulanbátora, čiže ma vyhadzujú na križovatke pár kilometrov pred Darkhanom. Posádku tvoria dvaja mladí chalani a staršia žena, veľa toho nenarozprávame, o to viac jeme. Pani sa stále hrabe vo svojich taškách, vytiahne jablko, potom chleba, neskôr klobásku, hrozno. Za jazdu odmietajú peniaze, aspoň že Mongol z náklaďáku predtým prijal. Doslova zhíkol, keď som mu podal dve eurá.
P.S. O svojich zážitkoch na cestách Mongolskom a krajinami Strednej Ázie budem rozprávať nasledujúcu nedeľu, 25.2. v Žiline na Stanici Záriečie. Týmto všetkých srdečne pozývam. https://www.stanica.sk/event/451-cestovatelske-kino-putovanie-strednou-aziou-s-tomasom-skukalikom
