Hovorí sa, že hostely sú skvelé. Spoznáte množstvo nových ľudí. Ale všetko má aj svoju odvrátenú stránku. A niekoho spoznať nechcete. Ako napríklad Rusa, ktorý sa mi vytrvalo snaží spríjemniť posledný večer v Uzbekistane nahlúplymi otázkami vyťukávanými do prekladača. Poznáš Gagarina? Máš rád Stathama? Prečítaš mi niečo po anglicky? V čom na Slovensku ľudia bývajú? Vzorka hovorí jasnou rečou o tom, že naša jednostranná komunikácia sa nevyvýjala pozitívnym smerom.
Zato ráno, to bol môj deň. Z uzbeckých hraníc som mal pritom obavy. Internet je plný článkov o prehliadke v spodnom prádle. Zdĺhavom pozeraní všetkých fotiek a následnych vysvetľovačkách. Rozoberaní batohu na najmenšie časti. Podrobnej kontrole liekov. To by ešte bolo ok. Fotky, na ktorých boli Uzbeci, som skryl, trochu horšie je, že svoje lieky som kupoval pred pol rokom a ani si nepamätám, čo presne mám, vlastne sa v liekoch ani nevyznám, tak toto som nechal na náhodu. S rozhádzaním batohu som sa zmieril.
Moje obavy ale plynuli z povinných registračných ústrižkov z hotelov. Dva mi chýbali, nocoval som v neoficiálnych homestayoch. V jednom reporte sa spomína platenie dvojtisícovej pokuty. V dolároch. Ale to boli Švajčiari. Možno zlákali pohraničníkov. Ja sa pripravím, povedal som si.
Vyberám si svoje najšpinavšie oblečenie. Chudáka snáď nechajú na pokoji. Hlavne ale chcem skryť svoje doláre. Aby nevedeli, či mám na úplatok. V peňaženke byť nemôžu, môže prísť na prepočítavanie, všetky valuty treba pekne zapísať do tlačiva. Kam s nimi? Som nervózny. Nikdy som nič cez hranice nepašoval. Pri každom mieste sa mi zdá, že sa tam môžu pozrieť.
Nakoniec si vyberám ponožky. Do nich nikto nepôjde. Také dlho nosené. Bol to celkom problém. Určite nie nájsť smradľavé ponožky. Lež také, ktoré nemajú diery. Bola by to celkom paradoxná strata. Mimochodom, nikdy si nekupujte v Uzbekistane ponožky. Nemá to prakticky žiadny význam.
Jeden taxík, druhý taxík, blížim sa k hraniciam. Uzbeci sa ma ešte za každú cenu snažia odhovoriť, pozývajú k sebe domov, varujú pred zlými Tajikmi. No jasné. Dobre viem, že sa tieto dva národy proste nemajú rady. Vyskakujem, mením si peniaze u babky- sranda, po prvý krát vidím ženu zmenárničku, navyše so spravodlivým kurzom.
Prvá prekážka so samopalom pôsobí zmätene a nesmelo. Chalan môže mať 18-19 rokov. A už mu takúto zbraň zverili. Púšťa ma ďalej, ku kontrole. Tak trochu sa ma ujíma staršia žena, pomôže s tlačivami, čaká na mňa, či bez problémov prechádzam, možno stráži pohraničníkov, neviem. Každopádne, všetko išlo šokujúco hladko. Najskôr si úradník dokázal svoju autoritu, keď sa ma spýtal, aký je dátum, a po správnej odpovedi zahlásil, že tak prečo som ho nenapísal do tlačiva. Potom mi ale pomohol s chybami. Opýtal sa na české pivo. A popri tom sa ho jeho kolega spýtal, koľko mám dolárov. Si mysleli, že nerozumiem.
Batohu sa ani nedotkli. Pri ďalšom okienku pýtajú registračné lístky. Všetky si ich pekne pomaly zoradí, díva sa na ne, mračí. Mne sa už nohy podlamujú. Po pár minútach, alebo mi to možno len tak dlho pripadalo, bez slova kývne, nech idem.
Tadžická strana je zábavnejšia. Prejdem pasovou a vízovou kontrolou, skontrolujem svoje poznámky a vraciam sa, klopkajúc na okienko. Chcem migračnú kartu. Úradník sa len zasmeje a mávne rukou. Dúfam, že rovnakého názoru a nálady budú aj tí pri odchode z krajiny. Už ma čaká len jedna rozložitá pani okupujúca stoličku uprostred cesty. Veselá, doberá si ma, kamsi zapisuje. Dokopy som na oboch hraničných prechodoch strávil 40 minút, asi teraz vyzerám ako zbytočný panikár. Čo už.
Ešte chcem pochváliť tadžické služby e-government. Chudobná krajina, nemajú eurofondy, no môžme si tu brať príklad. O víza sa žiada online. Bez problémov aj cez mobil, aplikácia je úplne jednoduchá, minimum údajov na vypísanie. A víza sú za 10 hodín v mailovej schránke.
Z hraníc taxíkom do najbližšieho mestečka, odtiaľ maršrutkou. Preplnenou, v strašnom teple. Vedľa mňa našťastie sedí najlepšie dievča celého Tadžikistanu. Rozloží vejár, a ja si užívam pozitívne externality. Nikdy som netušil, že táto vecička je tak praktická. Ani že v ženskej kabelke sa môže skrývať tak užitočná vec.
V Khujande hneď skúšam miestny staničný podnik. Vládnu mu hejná múch a statná pani, obrázky v objednávke pomôžu. Milujem reštaurácie s obrázkami. Aj keď nezobrazujú skutočnosť. Muži sú priateľskí a zvedaví, je mi jasné, že v tejto krajine bude dobre. Tadžikovia sú Peržania, pohostinní podobne ako Iránci. Muži nosia tradičné čiapky, ženy majú dlhé a veľmi husté čierne vlasy zapletené do vrkočov. Niektoré s pekou šatkou, výnimočne hidžábom, čádor, nikáb či burka v Tadžikistane nehrozia.
Rozvetvená rodina obývacia prízemie paneláku sa k nemu rozhodla primurovať prístavbu a spraviť z nej hostel. Sú veľmi milí, hoci pani trochu ohŕňa nosom nad dvadsaťdolárovkou staršieho vydania, ktorú mi niekto musel podstrčiť. Miesto dýcha novotou, štandard porovnateľný s našimi penziónmi. No ani čerstvo vykachličkovaná kúpeľňa neodradila od prechádzky päťcentimetrového švába, chudák, tak sa musel vystrašiť, keď som otvoril dvere, až sa prevrátil. Inak by som ho určite nezazrel. Bezpečným zariadením ho obraciam na nohy, pre istotu pevne zatváram dvere... a keď sa o chvíľu vrátim, je fuč.
Khujand, v minulosti nazývaný Leninabad, je najbohatším tadžickým mestom. Leží na brehu Syrdarye, ďalšej mystickej rieky, o ktorej cestovatelia snívali a poeti skladali básne, a okraji ferganského údolia, celé okolie je maximálne využité na poľnohospodárstvo. Čo je vidieť na miestnom bazári.
Ten má okrem krytej časti tú zaujímavejšiu, chodníkovú. Na dlhej ulici z oboch strán sedia ženy, každá pred sebou vrecia zeleniny či pyramídy ovocia. Pomedzi ne sa prediera dav ľudí, horúčkovito sa nakupuje, všade chaos a zmätok, okúzľujúci. Kým uzbecké čerešne boli malé, všetky zvláštne deformované, tie tadžické sú krásne bordové, srdcovky s dokonalou chuťou. Rovnaké superlatívy patria slivkám, úplne iné ako u nás, väčšie, sladké. Bazár má fascinujúcu atmosféru, ľudia ma zastavujú, zdravia, každý sa spýta, odkiaľ som, následne počujem, ako sa informácia šíri do okolia. Žena mi podstrčí svoju dcéru, že ona sa učí po anglicky, nech sa s ňou rozprávam. Chúďa dievča zo seba v strese nevydalo ani hláska. A možno chodí poza školu.
Na ulici predvádza chlapík trik s tromi kartami. Priehľadne ich zamieša a máme uhádnuť, ktorá je čierna. Je to až príliš ľahké. Predpokladám, že len dovtedy, kým si vymieňa bankovku v hodnote 10€ s komparzistami. Krásna žena slúži ako návnada, niekedy akože neuhádne. Nepohne ani brvou, pritom na Tajikistan ide o pomerne vysokú sumu.
V meste sa cítim príjemne, hoci okrem skvelého bazáru veľa zaujímavosti neponúka. Jeden príjemný park, zopár monumentov s nádychom komunistických dôb. Socha Lenina ale z čestného vyvýšeného miesta zmizla. Nahradil ho Ismail Somoni, v krajine mimoriadne populárny emir z dynastie Samanidovcov, uznávaný vládca Transoxiany z prelomu ôsmeho a deviateho storočia. Je po ňom pomenovaná národná mena aj najvyšší vrch krajiny, predtým celého Sovietskeho zväzu, bývalý Peak Communism.
V uplynulých mesiacoch sa v Khujande stala populárnou joga. Mladá miestna žena začala organizovať cvičenia, hojne navštevované. Ja sa rozhodnem posilniť svoje zdravie plávaním v Syrdaryi. Aspoň som to skúsil. Aj som plával dlho, len efekt nebolo viditeľne badať. Prúd bol presne taký silný, že som ostával na mieste. Pocit ako na trenažéri.
