Yazd na rozhraní dvoch púští neponúka oslnivé nablýskané skvosty, no v tieni Shirazu alebo Isfahanu sa krčiť nemusí. Historické centrum zapísané v Unesco, spleť úzkych uličiek z hlinených tehál, doslova láka na potulky s nevedomým, alebo skôr vedomým stratením sa. Na strechách domov jedného z najstarších miest sveta sa vypínajú badgirs, anglicky windtowers. Slovenský ekvivalent mi akosi neprichádza na rozum, radšej nebudem rodnú reč znásilňovať. Ide o starodávny systém klimatizácie, tie najdokonalejšie veže sú schopné zachytiť aj úplne jemný vánok až z ôsmych smerov a následne ochladzovať miestnosti alebo cisterny s vodou. A funguje to naozaj úžasne.
Srdcom mesta je komplex Amir Chakhmaq spolu s priľahlým námestím a fontánou. Bokom si nájdem trochu skryté miesto a pozorujem tep iránskeho života, ľudské defilé. Magické miesto, na ktoré sa vraciam každý večer.
Druhým miestom, ktoré v Yazde nemožno vynechať, sú dakhma, tzv. veže ticha. Zoroastriáni, pôvodne prevládajúce náboženstvo Perzie, ktoré v 7.st po arabskej invázii nahradil islam, na veže ukladali telá mŕtvych. Jedno z najstarších monoteistických náboženstiev sveta vychádza z učenia proroka Zarathustru zapísaného v knihe Avesta. Základným princípom je dualizmus, večný boj dobra a zla. Boh Ahura Mazda nemá žiadny symbol, stúpenci zoroastrizmu by sa k nemu mali modliť v smere svetla, čím bol kedysi len oheň.
Podľa ich viery je mŕtve telo nečisté a preto by pri pochovaní kontaminovalo posvätnú zem. Na veži boli v kruhoch ukladané a slnku vystavené postupne telá mužov, žien a detí, aby ich ohlodali dravce. Čisté kosti boli následne hodené do jamy v strede a rozdrvené. Vrch veže mal zvýšený okraj, aby sa k mŕtvolám nedostali pozemskí predátori, ktorí by telá mohli rozniesť po zemi.
V minulosti bolo v Yazde 7 takýchto veží, zachovalo sa ich ale len pár. Dnes už slúžia iba ako turistická atrakcia, telá sa na ne neukladajú viac ako 50 rokov. Dôvody opustenia tradície boli pragmatické, veže pôvodne postavené z hygienických príčin na okraji mesta sa postupne urbanizáciou stali jeho súčasťou, takisto niektorí zoroastriáni pokladali tento spôsob nakladania s pozostatkami za zastaraný. Posledným klinčekom bol legislatívny zákaz. Ako tomu býva, našlo sa šikovné riešenie. Pri Teheráne zriadili zoroastriáni cintorín, na ktorom sú hroby na betónovej platni, čím sa zabraňuje kontaminácii zeme. Tiež začali pristupovať ku kremácii, čo bolo kedysi odmietané, nechceli znečistiť ani atmosféru, veria v čistotu elementov, navyše oheň symbolizuje pre vyznávačov zoroastrizmu život, pravdu a podstatu boha. Preto v ich chrámoch neustále horia večné ohne, jeden z nich sa nachádza aj v Yazde, nenavštevujem ho však, dívať sa cez sklo na oheň sa mi nezdá až tak zaujímavé.
Opak platí o skvelom múzeu zoroastriánskej kultúry a histórie, trochu zabudnutom a skrytom mieste, samotný sprievodca sa čuduje, ako som sa tam vlastne zjavil. Cez predmety z bežného života mi sú vysvetľované mnohé tradície a zvyky. Jeden z nich pripomína našu Veľkú noc, ľudia sa tiež oblievajú vodou, po troch sviatočných dňoch si rozviažu náramok z povrázkov pripevnený okolo zápästia a nechajú ho odviať vetrom spolu so svojím prianím.
Šesť krát do roka sa po dedinách usporadúvajú zbierky, prostriedky ale nepatria cirkvy, delia sa medzi chudobných z komunity. Číslovka nie je náhodná. Stvorenie sveta malo podľa zoroastriánov šesť fáz: obloha, voda, zem, rastliny, zvieratá, ľudia. Významným sviatkom je sadé, kedy sa na uliciach a strechách domov zapaľujú obrovské vatry na oslavu stvorenia ohňa. Verše z Avesty pri nich prednášajú v bielom oblečení kňazi. Kňazom pritom môže byť aj žena. Pred ústami a nosom majú zobák pripomínajúce rúško. Jeho učelom je opäť chrániť oheň pred kontamináciou slinami či kvapôčkami pri rozprávaní. Biela farba čistoty je všeobecne posvätná, nosenie spodného prádla podobného tielku symbolizuje príslušnosť k náboženstvu. Spoločne s bielym opaskom skladajúcim sa zo 72 popruhov- presne toľko častí má prvá časť Avesty.
Dnes sú tieto tradície dodržiavané len v niektorých iránskych zoroastriánskych dedinkách, či väčších komunitách v Yazde a Teheráne. Celkovo je v krajine už len okolo 20 000 zoroastriánov. Časť prívržencov sa po príchode Arabov presunula do Indie alebo Azerbajdžanu, po islamskej revolúcii emigrovali do USA.
V iránskych mestách je často ľahšie nájsť cukráreň ako reštauráciu. O Yazde to platí dvojnásobne, mesto je mekkou cukroviniek. Muffiny, čajové koláče a zákusky všemožných druhov, za ktoré by sa u nás nehanbila žiadna svadba či vianočná domácnosť, číhajú z každého rohu. Ak by ste si však chceli kúpiť jeden kúsok, vyvolali by ste skôr úsmev na tvári predavača a pravdepodobne odišli s darčekom zadarmo. Tu sa koláče nepredávajú na kusy. Ale na kilá. Navyše aj cena je mimoriadne lákavá, 1 kg stojí 2,5€. Z nejednej večernej prechádzky sa vraciam s plným sáčkom.
V Yazde je už cítiť, že ide o turistické miesto. A nielen preto, že v uličkách stretávam množstvo postáv, na ktorých hlavu hidžáb zjavne nepatrí. Taxikári sú tu zvyknutí na neskúsenejších pasažierov. Férová cena im až tak nevonia, chcú ľahkú korisť. Navyše, sú organizovaní. Každá križovatka má svojho šéfa, zbehlého v angličtine a stanovujúceho ceny. Negatívne dôsledky kartelu a monopolizácie v praxi. Nakoniec však vyjednáme prijateľné podmienky do Kharanaqu, viac ako 1000 rokov starej opustenej dediny uprostred púšte. Ako ale čoskoro zisťujeme, kartel nám pri našej cene pridelil toho najhoršieho vodiča, ktorého radšej asi do ulíc Yazdu ani nepúšťajú. Rovná cesta púšťou je pre neho zvládnuteľným maximom.
Samotný Kharanaq bol skvelou voľbou. Dedinku postupne rekonštruujú, prevažná väčšina domov je ale stále v stave, v akom ich zanechali odchádzajúci obyvatelia. Plus sa pridal zub času. Temné zákutia, schodištia vedúce k prepadnutým stropom, fascinujúci exotický urban exploring. Najlepšie miesto na rozloženie stanov nachádzame na strope opravovanej mešity. Príčiny odchodu ľudí nepoznám, ale nestraší tu.
