Z Chivy do Buchary idem zdieľaným taxíkom s prestupom v Urgenchi, vyzbrojený litrami vody. Mestá na mape vyzerajú blízko pri sebe, zoom vydesí. Myslím, že musím vo svojej hlave nanovo redefinovať pojem vzdialenosť. A to sa ešte môžem tešiť na kazašské stepy a ruskú Sibír. Kedysi som myslel, že 200 km a 2,5 hodiny medzi Žilinou a Bratislavou, tak to je už pravá diaľka. Omyl. Uzbekistan je o inom. Päť hodín taxíkom po púšti, druhou alternatívou bolo sedem v starom variacom autobuse. A to ideme asi po jedinej normálnej ceste v krajine. Jasné, Irán bol rozľahlejší, no kvalitou spojov a cestnej siete neporovnateľný.
Na predmestí sú postavené radové domy, úplne rovnaké vidím po celej krajine. Jeden unifikovaný projekt zjavne stačí. Štátna výstavba, 5 izieb, okolo 140 stvorcovych metrov, domy sú lacno prenajímané prioritne zamestnancom verejnej správy. Vzhľadom k tomu, ako v uliciach Buchary narástol počet policajtov, sa k nim asi nikto iný nedostane. Muži v uniforme inak pôsobia dosť chabo, visí na nich, žiadny z nich nemá cez 85 kg, o nič sa nestarajú, nekontrolujú, čo vnímam pozitívne. Všeobecne sa prístup polície podstatne zmenil oproti správam spred piatich či desiatich rokov. Súvisí to podľa mňa s jasne viditeľnou vládnou snahou o podporu turizmu, policajti sú inštruovaní cudzincov neobťažovať. Kolujú dokonca informácie o manuále, ktorý im špeciálne zdôrazňuje a vysvetľuje, ako sa milo správať k sólo cestujúcim ženám. Každopádne je úplne citeľné, že uzbecká vláda to myslí s rozvojom turizmu vážne a sľubuje si z neho slušné príjmy, turistická infraštruktúra sa neustále rozvýja a už momentálne je na kvalitnej úrovni.
V Buchare nájdete najlepšie ubytovanie v krajine. Mesto je posiate medresami premenenými na hotely, v ktorých možno stráviť noc za 10-15 USD. Do jedného takého mierim aj ja, rozhodol som sa ignorovať odporúčania všetkých ohľadom backpackerského hostelu, zlákalo ma slovo boutique. Príťažlivé. Som boháčom. V mieste s takým označením som nikdy nespal, hoci je mi jasné, že tu si z oficiálnych štandardov príliš tažkú hlavu nerobia.
Dojmy sú rozpačité. Prostredie krásne, skutočne autentické. Len škoda, že sa ma snažia presvedčiť, že moja rezervácia dormu je nezmyslom. A musím ostať v dvojnásobne drahej izbe. No nemusím. Nakoniec to pochopili aj oni, avšak už nič nezmenia na tom, že im nedôverujem.
Ešte večer sa vyberiem do bočných uličiek, plných hrajúcich sa detí. Každé z nich na mňa máva, kričí hello, tu deti zjavne neučia, že cudzí ľudia sú nebezpeční a treba sa im vyhýbať. Trochu ošarpané domy sú jeden vedľa druhého, bez záhrady ako si ju my tradične predstavujeme, za bránami je ale vždy dvor s vyvýšeným posedením na čaj. Medzi domami nachádzam netypickú mešitu Chor Minor, vnútro ktorej vypĺňa obchodík so suvenírmi. Majiteľ mi ponúka výstup na strechu s výhľadom na Bucharu, pri zaznení ceny vo výške 50 centov okamžite a s radosťou súhlasím. V eufórii ma nenapadlo, že z možno šesťmetrovej mešity asi ťažko niečo uvidím. Aspoň som ale popozeral susedom do dvorov.
Na rozdiel od Iránu je to v Uzbekistane s jedlom ľahké, nájsť miestnu reštauráciu je záležitosťou pár minút. Hoci niekedy je situácia zradná. Pútavý stojan, nafotím si niekoľko obrázkov, ktoré som ochotný zjesť. Aby som vnútri zistil, že nič nemajú. Okrem obligátnej manty. Tá je nezničiteľná.
Väčšinou sa však naozaj výborne najem. Národným jedlom je plov, ryža premiešaná so zeleninou, na vrchu kúsok mäsa. Poviete si, rizoto. Chutí však úplne inak, plov je vždy fantasticky dochutený, v každom regióne krajiny inak. Skvelá je aj šurva, tradičná polievka. Trochu pre mňa záhada, tri krát bola gulášová, raz slepačia, hlavne prvý spôsob ale odporúčam všetkým. Ku jedlu šalát, síce vždy len uhorka a paradajky, no až tu zisťujem, aké majú paradajky naozaj byť. Kuchárske okienko musím dokončiť šašlíkmi, na grile opekanému mäsu osobne neholdujem, k Uzbekistanu však pokrm neodmysliteľne patrí. Všetky jedlá sú až udivujúco lacné, rovnako coca-cola, ktorá má v krajine vlastnú plničku. Rozumnejšou voľbou je však posedenie pri konvici zeleného čaju.
Buchara, to je spleť starobylých uličiek plných medries a minaretov zbiehajúcich sa k centrálnemu námestiu Lyabi Hauz s jazierkom. Ide o pozostatok siete kanálov, ktoré kedysi pretínali mesto. Očarí minaret Kalon, tak vysoký a ornamentálne zdobený, že sa ho aj samotný Džingischán rozhodol ušetriť. Od okolitých medries a mešít s tyrkysovými kupolami nedokážem odtrhnúť zrak dlhé hodiny.
Esenciu stredoveku možno cítiť na každom rohu. Paradoxne aj v parku pri mauzóleu Ismaila Samaniho, je deň detí, na kolotoče sa čakajú rady. Pred nimi za búrlivých davových ovácií ale vystupuje potulný povrazolezec. Po predstavení sa za potlesku ku nemu rozbehnú deti s peniazmi v rukách.
Ja potrebujem znova zmeniť doláre, miestna mena si rozhodne zaslúži pár riadkov. Bankomaty fungujú, vyberať z nich ale uzbecký som by bolo kardinálnou hlúposťou. Oficiálny kurz, umelo roky držaný vládou, je približne 4000 somov za jeden dolár. Ním sa prepočítavajú len všetky oficiálne transakcie, exporty a importy, niektoré vstupy k pamiatkam.
Reálne sa ale som neustále prepadáva. Ešte na začiatku roku bolo možné na čiernom trhu získať kurz 6000:1, dnes už 8400:1,existuje dokonca internetová stránka, na ktorej sú online záznamenávané uskutočnené transakcie po krajine. Ono, neviem či ten trh možno naozaj nazvať čiernym. Oficiálne síce ide o zakázanú činnosť, vedia o nej ale aj najmenšie deti a polícia nad ňou priviera oči. V skutočnosti je výmena absolútne jednoduchým úkonom. Stačí ísť na hocijaký bazár a na jeho začiatku vyhľadať muža s čiernou igelitkou. V nej už bude mať nachystané somy v hodnote 100 USD. Väčšinou to ale ani nestihnete. A muž si skôr nájde vás. Chvíľka dohadovania a potom si už len človek sadne na obrubník a pustí sa do počítania kôpok. Osobne som prepočítal tri zmenárenské transakcie, vždy suma presne sedela. Samozrejme, vhodné je meniť naozaj na bazáre, a nie v turistickom centre či hoteli, kde nie sú ochotní pristúpiť na férový kurz, čakajú na neznalé obete.
Nedokážem prísť na jediný ekonomicky logický dôvod takejto menovej politiky, okrem možnosti silnej kontroly medzinárodnych pohybov tovarov a tým zvýhodňovania spriaznených firiem. Pre krajinu ako celok je ale situácia mimoriadne škodlivá, inflácia sa stupňuje. Každý drží svoje úspory v dolároch, ktoré ale možno len v obmedzenej miere legálne z krajiny vyvážať.
Zvláštna situácia je v hotelierskom biznise. Podľa nedávno prijatého zákona musí každý cudzinec platiť za ubytovanie v amerických dolároch. Hotel musí mať vedený účet v dolároch, na ktorý tržby ukladá, možnosť podvodov je limitovaná, keďže každý turista potrebuje registráciu, a tie sú evidované v centrálnom systéme, čo pochopiteľne umožňuje kontrolu. Majiteľ ale doláre z účtu nevyberie ani neprevedie. Len somy, ako inak, oficiálnym kurzom. Čiže z noci, za ktorú ja platím 10 USD, má reálne polovicu, hoci nepochybujem, že sú cestičky na určité obchádzanie týchto pravidiel.
Päť kilometrov za Bucharou leží necropolis Chor Bakr, miesto, kde bola stáročia pochovávaná významná miestna rodina. Cítiť smrť, vládne ticho, mnohé hrobky sa rozpadávajú. Pred malou mešitou sledujem skupinu žien, modliacich sa za spevu staršieho muža.
Tieto krátke modlitby, väčšinou pred hrobkou alebo v mauzóleu, sú jediné prejavy viery, ktoré v krajine pozorujem. Uzbekistan je moslimskou krajinou, vzťah k náboženstvu je ale vlažný, čo je aj dôsledkom rokov v Sovietskom zväze. Dobrým príkladom je napríklad školská dievčenská uniforma. Tu asi mnohí musia zmeniť svoje predpoklady o vyžadovanom moslimskom odeve. Obtiahnutá čierna sukňa nad kolená, rovnako priliehavá biela blúzka.
