Hlavný cestný deň medzi Iránom a Azerbajdžanom ma sklame. Prvú hodinu sa trmácame tridsaťkilometrovou rýchlosťou, od krajiny s ropným bohatstvom som očakával niečo viac. Zjavne nemáme ako jediný problém dokončiť cestnú sieť, diaľnica je až pred Baku. No tu už začínajú rozdiely.
Od autobusovej stanice vedie k najbližšej zastávke metra podzemná dráha. Nablýskaný mramor, po stenách repliky diel najväčších svetových maliarov. Prvý dojem sa získava len raz a Azerbajdžan si to zjavne uvedomuje. Všetko dokonale čisté, systém lístkov prehľadne vysvetlený v anglickom jazyku. Aj v ďalších staniciach potešia minimálne nástenné mozaiky, cena za jednu jazdu je len 10 centov.
Baku, to je predovšetkým symbióza moderného s pôvodným. A na počudovanie- veľmi úspešná. Sklenené budovy harmonicky ladia so stavbami v historizujúcom slohu, obytný developing je realizovaný s vkusom. Je naozaj radosť sa prechádzať po širšom centre plnom upravených parkov s kvitnúcimi záhonmi kvetov, fontánami, alebo po dlhej pobrežnej promenáde lemovanej kaviarňami. Panoráme mesta dominuje novodobý symbol Baku- Flame Towers, tri presklené veže v noci meniace farbu.
Ropnými peniazmi sa nešetrilo ani na kultúrnom centre Heydara Aliyeva, ktoré ukazuje, aká krásna môže byť moderná architektúra. Dielo od Zahy Hadid fascinuje svojimi dokonalými líniami. Menej už vnútornou expozíciou, hoci osobne posúdiť nemôžem, prierez kľúčových okamihov života bývalého prezidenta som sa rozhodol si nechať ujsť.
Baku sa snaží dostihnúť lesk Dubaja. Pomôcť k propagácii mesta majú mnohé športové podujatia, v roku 2015 sa uskutočnili Európske hry, organizujú sa preteky vo Formule 1, Aliyev stále sníva aj o olympijských hrách. Aktuálne v meste prebiehajú Islamské hry Solidarity za účasti športovcov z viac ako 50 moslimských krajín, hoci ich kvalita je otázna, podľa výsledkov sa zdá, že hry berie vážne len Azerbajdžan a Turecko.
Navštevujem tímové finále zurkanehu, prastarého perzského bojového športu, alebo skôr pestovania fyzicky a duševne odolného tela. Piati muži vstupujú do kruhovej arény cez nízku bránu, musia sa prikrčiť, čím vyjadria skromnosť a pokoru, centrálne cnosti tradície zurkanehu. Za zvuku rytmických bubnov, poézie a náboženských spevov predvádzajú desaťminútové cvičenie plné piruet, klikov, cvikov s ťažkými kuželkami.
Aj ako laik vidím obrovské rozdiely. Irán a Azerbajdžan predvedú mystické predstavenie. Na druhej strane tímy Tajikistanu či Afganistanu pôsobia skôr ako motkajúca sa partia chalanov po návšteve krčmy. Pohyby sú také ledabolé, synchronizácia sa niekedy podarí, častejšie nie. Ku koncu majú problém sa vôbec udržať na nohách, občas niekto uprostred zostavy odbehne sa napiť.
Staré mesto obohnané hradbami sa mi paradoxne páči menej ako jeho okolie. Je plné kaviarní a suvenírových obchodov, skutočne historicky na mňa pôsobí len pár zákutí. Moje kroky vedú k Panenskej veže, jednému zo symbolov krajiny. Stavba nie je na prvý pohľad ničím výnimočná, takou ju robí až skvelá interaktívna expozícia. Výborná ukážka, ako sa dá z mála urobiť veľa. Na dotykových paneloch sa dozvedám všetko o histórii veže, listujem vo virtuálnej knihe a čítam si legendy o nenaplnenej láske. Presný účel Panenskej veže nie je historikom známy, teórie hovoria o obrannej funkcii, chráme alebo observatóriu, pravdu vidím niekde uprostred, pravdepodobne sa využitie plynutím času menilo. Texty ponúkajú aj pár vtipných momentov. Občas sú náhodne zamiešané vety chváliace prezidenta, jeho jedného dňa napadlo zrekonštruovať vežu, on sa rozhodol pozvať tím výskumníkov.
Krajine sa vyhýbajú teroristické útoky či nepokoje, v uliciach dohliada na poriadok množstvo policajtov. Nie sú ale po zuby ozbrojení, pôsobia skôr pomerne nenápadne, nevidel som ich pri žiadnej inej akcii ako klábosení. Akurát pri vstupe do metra je povinná kontrola batožiny, no neobťažujúca, veľmi povrchná.
V obchodoch ma potešia cenovky. Nie svojou výškou, tá je normálna, podobná Slovensku. No po týždňoch v Iráne je to proste fajn trasparentný pocit, keď človek vopred vie, koľko bude platiť. A nemusí vždy dúfať, či sa predavač rozhodne byť spravodlivý. Jedlo vo fastfoodoch je lacné, a naozaj výborné.
Prekvapí ma zázračný bankomat. Oficiálny kurz azerbajdžanského manatu je okolo 1,88:1, mne strhne prostriedky z účtu výhodnejším pomerom 2,77:1. Netuším, ako to je možné, smsku som overil aj cez internetbanking, pomaly začínam spriadať plány, ako sa stanem milionárom. Odrádza ma len obava, aby nakoniec čierny Peter aj tak neostal v mojich rukách, v obchodných podmienkach banky môže byť ošetrená aj takáto situácia. Večer otestujem bankomat znova. Kurz je už správny, milionárom nebudem. Týmto pozdravujem Unicredit. Mimochodom, z karty k účtu v tejto banke môžete bezplatne vyberať na celom svete.
Baku však nie je len samotné mesto, oplatí sa vyjsť aj za jeho hranice, v okolí je viacero zaujímavých miest, ktoré inde vo svete neuvidíte. Dostupnosť miestnou dopravou je náročná, zorganizujeme preto v hosteli skupinku na obsadenie taxíka. Naša zostava je medzinárodná. Mladý Malajzijčan, ktorý hľadá po svete manželku. 60- ročná a 120 kilová družná Kanaďanka čínskeho pôvodu. Aby boli náklady čo najnižšie, prehovoríme aj tichého Japonca. Vlastne mu len povieme, že ide s nami, celkom nechápem, ako môže osoba z národu tak neschopného asertivity a slova "nie" cestovať po svete. Je mi jasné, že do plného auta nie je Kanaďanka práve ideálnou spoločníčkou. Dokonca navrhuje spravodlivú rotáciu pozícii v aute. Rozmýšľam, ako jej zdvorilo vysvetliť, že pre všetkých bude najlepšie, keď bude ona stále vpredu. Dogmatická rovnosť nie vždy prináša maximalizáciu všeobecného blaha.
Začíname petroglyfmi. Plno ľudí, chcem veriť, že kresby na skalách sú naozaj tisícky rokov staré. Bahenné sopky v Gobustane sa mi páčia oveľa viac, hoci bahno skôr bublinkuje a vyteká, akoby explodovalo. Vraj má liečivé kožné účinky, ponoril som prst, bolo chladné a mazľavé, každopádne zatiaľ nevidím rozdiel voči ostatným. Takýchto sopiek je na svete okolo 600, z toho polovica práve v Azerbajdžane, krajina pôsobí akoby človek kráčal po povrchu mesiaca.
Popri ceste v okolí mestečka Surachani pozorujem ropné veže. Technologicky mimoriadne zastarané, vyzerajú ako malé päťmetrové žeriavy. Polostrov Apšeron pri Baku je plný ropy a plynu. Pred desiatkami rokov niekto škrtol zápalkou pri obyčajnom svahu, a tak dnes chodia turisti obdivovať Yanagar, horiaci kopec. Plamene živené metánom nonstop oblizujú kúsok kopca.
Poslednou zastávkou celkovo šesťhodinového výletu je Atešgar, starodávny chrám vyznávačov ohňa, v ktorom sa miešajú zoroastriánske a hinduistické tradície. Podstatou nebolo konkrétne náboženstvo, chrám žijúci z darov okoloidúcich obchodníkov a karaván slúžil na uctievanie ohňa samotného.
Vlastný dojem z Baku si každý musí urobiť sám. A na to nie je lepší spôsob, ako sem prísť. Cenovo veľmi prijateľný mix moderny s príchuťou exotiky na príjemný predĺžený víkend.
