Na nasledujúcich 10 dní sa ku mne pripájajú dvaja kamaráti, Šimon a Stano. Viac tak využívame taxíky. Cestou do Rayenu, mestečka vzdialeného asi 90 km od Kermanu, nastáva môj prvý konflikt zo zákonom. Náš taxík zastavujú policajti a po chvíli sa vodič vracia s oznámením o pokute za nepripnuté bezpečnostné pásy. Teda, aspoň to tvrdí. Mohol dostať pokutu za hocičo iné. A vlastne, ktovie, čo ten kúsoček papiera znamená. Študujem ho, a nevidím ani žiadne čísla. Mladý šofér ale vyzerá byť úprimne sklesnutý, pokutu vo výške 1,25€ zaplatím. Nie, tentoraz som nespravil preklep.
Rayen je nielen východiskom na túru, nachádza sa v ňom aj hlinená citadela Arg-e Rayen. Niečo ako náš hrad, akurát že nie na kopci, obývaný viac ako tisícročie, ktorý pred 170 rokmi opustili poslední obyvatelia. V roku 1996 začala rekonštrukcia, vďaka ktorej dnes citadela zatieňuje aj slávnejší, no zemetrasením zdecimovaný Bam. Určite ide o vhodnú alternatívu nielen pre turistov s obmedzeným časom. Za mohutnými hradbami s pätnástimi strážnymi vežami sa nachádza bazár, viacero domčekov, nad všetkým dominuje obytný komplex pre guvernéra.
Trek si skracujeme a z Rayenu sa ešte odvezieme 10 km ku vodopádu. Odtiaľ vystúpime na planinu obývanú gekónmi, zbadáme orla. Kaňon, ktorým preteká horská bystrina, sa postupne zužuje, stúpanie spríjemňuje vôňa rastlín pripomínajúcich veľké vňate do polievky. Pred dažďom sa skrývame v prístrešku, betónovej stavbe s neodmysliteľným kobercom.
Druhý deň nás čaká výstup na samotný vrchol. Jeho výška sa zo zvláštnych dôvodov v rôznych zdrojoch líši, každopádne prevýšenie je slušné, hoci vzdialenosť nie veľká. Svoje môže spraviť aj nadmorská výška, po noci bez aklimatizácie ma jemne pobolieva hlava, no zo skúseností viem, že skutočné problémy by začínali až nad 4500 metrov.
Chodník je ľahko badateľný, príležitostne značený veľkými žltými šípkami. Vňate vystriedali kaktusy, neskôr ostávajú len skaly. Často treba použiť ruky, lezenie však nie je vzdušné. Skôr vystraší krátka snehová prehánka, no nakoniec sa hora rozhodne nás po 4,5 hodine pustiť na vrchol.
Na záver som si potreboval v Kermane predĺžiť svoje víza. Na letisku je totiž možné poskytnúť maximálne 30 dní. Nájsť miesto nebolo vôbec náročné. 100 mužov stojacich v jednej rade a oproti nim 30 žien sa prehliadnuť naozaj nedalo. A to som si myslel, aký som frajer, keď prichádzam päť minút pred otvorením úradu o siedmej ráno. Dovtedy som za celý mesiac nevidel takto ráno toľko Iráncov. Teda, zmeska bola pestrá, doplnená Afgancami a Baluchmi.
Zahrám sa na prostáčika a idem sa s otvoreným pasom opýtať ku dverám, či som tu naozaj správne. Samozrejme dúfam, že ma nejakým spôsobom vybavia prednostne. Policajt prikývne, keďže ale nič ďalej nevraví, kráčam na koniec radu. Možno to bol len test. Akonáhle tam prídem a otočím sa, začne mávať rukami nech prídem k nemu a vpustí ma prvého dnu.
Síce sa teším, ale začínam sa aj hanbiť. Z dverí vždy vychádzam so sklonenou hlavou, nech ani náhodou nenadviažem očný kontakt s nikým z čakajúcich. Svedomie si utišujem myšlienkou, že možno majú pre turistov vyčleneného špeciálneho pracovníka. Možno.
Vnútri ku mne nie sú ani milí, ani nemilí. Proste profesionálni. V rade stoličiek zaujmem strategické miesto v strede, priamo oproti okienku. Netuším, čo robiť, aj driemem. Nechtiac spôsobím menšie spoločenské faux paus. Muži ma brali ako začiatok svojej zóny a sadali si odo mňa smerom doľava. Ženy zase zaberali postupne stoličky od pravého okraja miestnosti. Keďže ich ale púšťali prioritne, priblížili sa už ku mne a nemali si kam sadnúť, na voľné miesta do "mužskej zóny" ísť odmietli. Po chvíľke handrkovania som pochopil, kde je problém- vo mne-, a presunul sa.
Poslali ma zaplatiť poplatok za predĺženie víz do banky. Na rozdiel od Slovenska v nej pracovali samí seriózne vyzerajúci muži 40+. Dizajn interiéru príjemný, moderný, len nohy všetkých klientskych stoličiek boli obalené do igelitu. Ešte pochopím, keď si taxikár zabalí sedačky, toto sa mi ale už zdá čudné.
