Po návšteve jazier sa potrebujem dostať z horskej dediny Saty. Môj domáci hovorí, že akýsi spoj pôjde na druhý deň o druhej, alebo tretej. Zistil mi to cez telefón. Súhlasím, doobedie trávim príjemným ničnerobením. Myslím, že moja prítomnosť zachránila dom pred zrútením. Obaja rodičia niekam odišli, z čoho má šesť detí viditeľnú radosť.
Pred druhou stojím uprostred dediny, na mieste, ktoré mi pripadá ako najlogickejšie. Som tu sám. Dosť podozrivé. Začnem sa vypytovať. Niekto ma posiela na opačný koniec, iný tvrdí, že nič nepôjde, ďalší, že možno tak zajtra. Prší. A tak v daždi hodinu chodím hore-dolu dedinou, zbytočne, niečo ako maršrutka alebo taxík neexistuje.
Hm. Nevadí, budem stopovať. Prejdem za dedinu, batoh pekne strategicky postavím na krajnicu, nech slovenský znak ukáže svoju silu. Nič. Polhodina, hodina, dve. A to občas aj prejde okolo džíp, cez začiernené sklá ani nevidím, či plný. Vedia, že pôjde o dlhšiu cestu, a to už moja spoločnosť zrazu nikoho neláka. Domáci chalani sa uškŕňajú, uzbeckí robotníci sa mi snažia nejako pomôcť.
Zastaví auto. Len aby sa Kazach na výlete porozprával. Dám mu odporúčania, on sa ma pýta, či je pár metrov odo mňa sediaci pes môj. Iracionálne začnem naňho zvaľovať vinu. To určite kvôli nemu mi nikto nezastavil. Vinníka treba predsa vždy nájsť. Chudák psík. Predtým som ho pritom bral ako jediného spoločníka v trampotách. Ani odohnať sa nedá.
Prešli tri hodiny, blíži sa večer, po prvý krát sa vzdávam. Aj keby ma teraz niekto zobral, hrozila by mi noc v stepi. Kráčam naspäť do dediny, ísť k pôvodnému ubytovaniu sa mi ale nechce, je ďaleko. A nemám náladu vidieť majiteľa. On za mylnú informáciu síce nemôže, vždy na mňa pôsobil akosi popletene.
Vchádzam do prvého označeného dvora. Stoja tam dve babky, na môj pozdrav a otázky moc nereagujú, dívajú sa na seba. Už ani do homestayu ma nezoberú, prebleskne mi hlavou. Len sa zasmejú, keď poviem, že môžem ísť inde, ak ma nechcú, pri zmienke o cene nájdeme zhodu. Vraj mi dajú aj najesť, a môžem sa tešiť, práve zabíjajú ovcu. Dnes mi naozaj ide karta. Čiže som sa nenajedol.
Aj babka telefonuje, maršrutka má ísť 5:30 ráno. Vstávam, o štvrť na šesť chcem ísť von, nič neponechám na náhodu. Babka ukazuje, že načo, je len 4:58. A fakt to svieti na jej mobile. Taký časový posun je nemožný, zjavne si tu z presného času nikto nič nerobí, ktovie, ako dlho žije s posunutými hodinkami. A vraj auto príde sem pre mňa. No to určite. A ostanem v Saty naveky.
Nechám si ukázať, kde je stanovište. Na križovatke s kopou hliny. Vyleziem na ňu, mám dobrý výhľad, auto neprejde dedinou bez toho, aby som o tom vedel. Idylka, ako sa prebúdza dedina. Otvorí sa brána, babka s prútikom vyháňa kravu. Zrazu je ulica plná, dedko ide s ovcami. O chvíľku vedľa druhý scénar s kravou. A ďalšie stádo. Odhalil som systém deľby práce. Muži sú zodpovední za ovce ženy za kravy.
S meškaním, pred šiestou, mi fakt pred kopou zastaví sedemmiestny van. Takže mýtický spoj, o ktorom sa vedú úvahy v internetových diskusiách, predsa len existuje. Len bez spoľahlivej objednávky sa je podľa mňa nemožné doňho dostať. Nikde nestojíme, nečakáme, len po dedine vyzdvihneme dohodnutých pasažierov.
Vyskakujem na križovatke pred mestom Chilik. Nechcelo sa mi ísť do kaňonu s celým batohom, navyše v každej krajine sa snažím pozrieť aj náhodné, úplne neturistické mesto. A Chilik sa mi logisticky zdal dobrou voľbou. Najskôr som sa obával, či jediný hotel na mojej mape nebude príliš drahý. Ako kráčam ulicami, bojím sa o iné. Či vôbec bude existovať. Napočítam šesť domov na predaj. Nakoniec je všetko v pohode, aj mesto žije, tá najširšia čiara na mojej mape proste nie je vždy reálne hlavnou ulicou. V miestnej reštaurácii si ma obľúbia, vždy sa dobre zabavia na mojom objednávaní.
Stopovanie tentoraz ide hladko, na hlavnej a potom aj na poľnej ceste ku kaňonu mi celkom rýchlo zastavia. Samotný kaňon sa dá ľahko prejsť aj peši, v podstate ide o štyri kilometre dlhý bočný kaňon k rieke Charyn, nazývaný aj Údolie hradov.
Pomenovanie má oprávnene. Fascinujúce vežičky rôznorodých tvarov, vratké kamene porušujúce zákony gravitácie. Chodník vinúci sa pomedzi vysoké skalné steny. Pieskovcový hrad, ťažko uveriť, že ide o dielo prírody, ku ktorému človek nepriložil ruku. Slová ani netreba, viac povedia fotky.
Cestou údolím si človek uvedomuje svoju malosťou, zaujímavejším je však chodník po okraji kaňonu. Teší ma množstvo vyhliadok, vždy, keď si myslím, že krajší pohľad už byť nemôže, prekvapí ma ešte dokonalejší. A tak len sedím, na hrane, a dívam sa. Dole, do diaľky, na kaňon zarezaný v púštnej stepi.
Kazachstan je krajina s obrovskou biodiverzitou. Ihličnaté lesy, stepi, jazerá, a k tomu naozajstný púštny kaňon. Možno nie ako ten v USA, no aj tak úchvatný.
