Druhá polovica môjho pobytu v údolí Wakhan začína prechádzkou do 10 km vzdialenej dediny Vrang, z ktorej sa nakoniec vykľuje pomerne živé mestečko. Ešte predtým sa ale zastavujem v obci Yamg, slnečný kalendár ukazuje rôzne významné dátumy v závislosti od polohy slnka voči skalám na vzdialenom hrebeni, moc tomu ale nerozumiem a nie som si vôbec istý, ako je na tom muž, ktorý sa podujal na vysvetľovanie. Jeho kamarát mi otvorí dvere múzea, pekne zariadeného pamírskeho domu.
Vo Vrangu ohrniem nosom nad hotelom, smerujem k tabuli s nápisom homestay. Je nakrivo otočená, na najbližšej bráne žiadny nápis nevidím, vykročím okolo plotu. Zdiaľky ma zbadá žena na poli, vbehne do domu, z ktorého ihneď vychádzajú dvaja muži a pozývajú ma dnu, interiér je vyzdobený takmer na úrovni nedávneho múzea. Otec je sprievodcom, syn učiteľom, ukazuje mi fotku z hôr, na ktorej má na pleci obrovského vykŕmeného svišťa. Počas rozhovoru za rohom žena pripraví obed, najlepší, aký som za posledné dni jedol.
Chcem si odložiť veci a oddýchnuť, tak konečne pokladám kritickú otázku. Pýtam sa na cenu za noc. Podmienky sú v celom údolí podobné, tak som to dovtedy neriešil. Odpoveď ma ale šokuje. Muž sa na mňa zarazene pozrie: ,,Aká cena? Toto nie je homestay. Ale vedľajší dom. No ak chceš, môžeš u nás ostať."
Trochu si pripadám ako hlupák. Všetko prebiehalo tak prirodzene, že ma ani nenapadlo, že som netrafil do správnych dverí. Navyše si nie som istý, či naozaj chcú, aby som zostal, alebo ide len o pohostinnosť. Mierne zvláštna situácia, no ostávam, dom sa mi naozaj páči, dostávam miesto na chodbe, pán vraví, že to najlepšie, už tam vraj raz spali Kórejčania. Chcem, aby mi ale aj tak povedal sumu, aspoň na pokrytie nákladov, ktoré so mnou majú, jeho nízke číslo zvýšim, pridám kávu ako darček.
Syn mi silou mocou chce robiť sprievodcu, pozrieme miestny mlyn, kde si dedinčania dávajú robiť múku, minerálny prameň, vyjdeme ku budhistickej stupe. Budhizmus mal v minulosti vo Wakhane silné korene, v kláštore žili desiatky mníchov, ktorých cely stále vidno na úbočiach kopca. Ďalšie možnosti už Vrang neponúka, aj tak mi ale robí problém sa muža slušne "zbaviť". Chcem sa venovať svojim obľúbeným činnostiam. Pokojnému obdivovaniu pyramídových afgánskych štítov a rozliateho koryta Panju, pre lepší výhľad vyjdem ešte vyššie k ledva viditeľným ruinám pevnosti. A prechádzke pomedzi ulice, pozorovaniu života obyvateľov.
Každé dieťa vo Vrangu sa mi snaží predať rubín. Teda, aspoň to tvrdí o červenom kamienku, ktorý vyťahuje z vačku. Nie som znalec. Aj vyzerá podobne. No pochybujem, že by práve pamírske deti mali vrecká plné drahých kameňov.
Dedinka Zong je odlišná od predchádzajúcich, domy sa tiahnu do kopca popri pasienkoch so zvieratami. Mobil naznačuje neexistenciu ubytovania, posadím sa do stredu obce a čakám, čo sa bude diať. Nestane sa nič. Je tu mŕtvo. Pochopím, že bez aktivity to asi nepôjde, nerád, ale vydávam sa do kopcov. Stretávam skupinku žien, snažím sa im vysvetliť svoje potreby, avšak márne, rusky nerozprávajú. Deti, tie mi tiež nepomôžu.
Oproti mne ide veľmi stará babka s igelitkou. Pozýva ma na čaj, dodám, že potrebujem niekde aj prespať, babka odpovedá, že môžem aj u nej. Ako sa vraciame chodníkom, skupina žien začne s babkou príkrym tónom diskutovať, nerozumiem ničomu.
Rovnaké to je s babkou. Naša spoločná slovná zásoba skončila pri slovíčkach čaj, noc, áno. Zložím sa na terase, ideálne miesto počas horúceho dňa, za chrbtom mám plagát s palmami a tureckou plážou. Prekvapí ma, že babka býva úplne sama, moslimské ženy cudzích mužov veru nezvyknú pozývať. Buď je moja hostiteľka výnimočne moderná, extra pohostinná alebo je jej finančná situácia naozaj zlá. Pravdepodobne pôjde o kombináciu všetkých troch príčin. Babka má za domom jednu vyziabnutú kravu, ktorej mlieko spoločne s chlebom tvorí moju obživu počas dňa. Na toalete, čiže diere v zemi obohnanej múrom, má ale na rozdiel od mojich predchádzajúcich ubytovaní aspoň dvierka.
Po hodinovom blúdení nachádzam ďalšiu zo starých strážnych pevností. Musela byť radosť tu slúžiť. Majestátne výhľady na údolie a Afganistan, je to subjektívne hodnotenie, no nevidel som fascinujúcejšie prírodné scenérie ako tie vo Wakhane.
Z dediny počujem krik, burácanie, výkriky. Hrá sa volejbalový turnaj. A nie len tak hocijaký. Miestni chalani a muži sú nečakane slušní hráči, tvrdé smeče, minimum ľahkých nevynútených chýb. Väčšina pritom hrá bosých a na trochu krivé prašné ihrisko musia pravidelne vylievať kýble vody z blízkeho potoka. Tento šport bude v Zongu naozaj populárny, neskôr nachádzam ďalšie tri ihriská. Tým samozrejme myslím hlinenú plochu s obvodovými čiarami, dvoma tyčkami a sieťou.
Ďalšie prekvapenie ma čaká po návrate. Babka vyniesla na terasu hromadu prikrývok a ustlala mi tam. Neviem, čo robiť. Radšej by som bol dnu. No netuším, či mi spravila posteľ na terase preto, že je nevhodné, aby som ako muž šiel dnu, alebo preto, že si myslí, že dnu ísť nechcem, keďže som to cez deň odmietal. Vzhľadom k nemožnosti spoločnej komunikácie sa usmejem a zaleziem pod perinu, gestami by sme si nikdy nedokázali situáciu dobre vysvetliť.
Poslednou dedinou v údolí je Langar. Bizardné obchody, prašná cesta ovládaná krkavcami, benzínova pumpa. Hm, pumpa. Najskôr treba nájsť správnu búdku. Potom mať šťastie, že v nej niekto aktuálne je. A nakoniec dúfať, že žltá tekutina, ktorú lejú z plastových fliaš je naozaj benzín, a ak tak nie príliš riedený.
Hlavnou atrakciou Langaru sú petroglyfy. Údajne ich je v horách nad dedinou 6000. Nezdá sa mi, že by to niekto naozaj počítal. Obzvlášť keď spolu so skupinou Švajčiarov nachádzam len kamenné dosky plné detských kresieb kôz s rohami. Pár z nich vyzerá byť historického dáta, no ťažko rozlíšiť.
Mystickým zážitkom je vstup do starobylej záhrady, či skôr chrámu. Stáročné poprepletané stromy vyžarujú pokoj. Menej už ovčie lebky, ktoré na mňa pozerajú z každej strany. Hromady rohov naukladaných na seba, pre istotu sa tomuto miestu po zotmení vyhnem.
Po odbočení z hlavnej cesty sa však Langar stáva príjemnou dedinou. V tieni stromov učupené nízke domy, poprepletané chodníkmi a zavlažovacími kanálmi. Miestni pracujú na políčkach, alebo čistia koberce, starí ľudia posedávajú pred dverami. Dá sa tu stratiť, úmyselne, zabudnúť na čas.
