Z Khujandu odchádzam na Fanské hory zdieľaným taxíkom, vzadu už sedia traja chalani, mne nechali predné sedadlo. Pekné od nich. Zjavne platím najviac. Monotónna jazda ma miestami uspáva, viac krát nás zastavujú policajti. Postupne sa mi ale zdá byť čudné, prečo sa jedna osoba stále tlačí medzi sedadlá, a to sa ani vždy nerozpráva so šoférom. Prozaické vysvetlenie objavím pri prestávke. Vzadu sa už tiesnia štyria cestujúci. A jedným z nich je policajt. Ako a kedy sa dnu dostal pre mňa zostáva záhadou.
Cesta sa vinie úzkym údolím, Tadžici sa snažia obhospodariť každý úrodný fliačik zeme, vidím bavlnu, ryžu. Len 5% územia krajiny je vhodných na poľnohospodárstvo, a to ešte polovicu z tejto plochy zaberá pestovanie bavlny. A z tej sa nenajete. Postupne stúpame, cesta je vrytá do úbočí, vinie sa ako had.
Nechávam sa vyhodiť v dedinke na križovatke, už dnes chcem ísť do hôr. Najskôr by sa ale zišiel obed. Jedna budova vyzerá potenciálne, no tvrdia mi, že kvôli ramadánu je zavretá. Ja by som skôr povedal, že to by tu musel byť ramadán posledných pár rokov.
Chytím maršrutku do obce Rudaki. Vlastne sa volá Panrjud, ale nikto jej tak nepovie. Práve tu je pochovaný prvý veľký perzský básnik Rudaki. Každé mesto v Tadžikistane má po ňom pomenovanú hlavnú ulicu, ak nie námestie. Peržania sú na svojich poetov nesmierne hrdí. Pozriem malé múzeum a mauzóleum, za chrbtom mám pritom vrátnika s kľúčmi, s okázalosťou mi podáva návštevnícku knihu.
V tieni obchodu sa snažím od miestnych posedávajúcich pánov vyzistiť, či niečo pôjde do koncovej dediny. Vraj aj áno. Zrazu čosi prefrčí po ceste, starý muž nečakane rezko vyskočí, rozbehne sa a mávajúc mi zastaví maršrutku. Úplne preplnenú, no to ho neodradí, ihneď chytá môj batoh a skôr ako sa zmôžem na akýkoľvek čin ho uväzuje na streche. Ledva sa vtisnem dnu, všetci sa však usmievajú.
Artuch je už naozaj poslednou dedinou, hoci cesta zjazdná pre jeep ešte pokračuje 7km k horskej chate. Vykročím, ľudia si ma zvedavo obzerajú, vnímam okolitú chudobu, veľmi jednoduché obydlia. Len výnimočne však dieťa zapýta peniaze. Po kilometri prijímam prvý čaj, po druhom ďalší, peniaze im naozaj nie je možné dať. Treba predsa začínať s turistikou zľahka, vravím si. V búde z kusov látky sedia dvaja muži. Jeden z nich mi tvrdí, že je lesníkom v oblasti Kulikalon, jazera, kam smerujem. A že má právo vyberať od turistov peniaze. Ako dôkaz vyťahuje papier v piatich jazykoch s piatimi pečiatkami. V troch anglických riadkoch, z ktorých polovicu prvého tvorí jeho meno, je asi 5 gramatických chýb a 10 preklepov. Nie som si istý, či tlačivo nezmajstroval v dedine s kamarátmi a nezašiel si ho dať oraziť k lekárovi, no verím mu, keďže sa stále smeje, že teraz odo mňa nič nechce, pretože nie je pri jazere, ale zajtra tam možno príde, tak nech skoro vstanem, aby som sa mu vyhol a nemusel platiť. Trochu schizofrenický lesník. A ako neskôr zisťujem, v podstate tam ani veľa stromov nie je.
Znova vyrážam, aby som sa o chvíľku nechal naložiť do jeepa. Fakt to netreba preháňať. Pri chate posedím s dvoma pastierkami. Majú 5 kráv. Pýtajú odo mňa krém, ponúkam slivky. Lačne sa na ne vrhnú a radikálne mi uberú zo zásob. Budem musieť vymyslieť inú stratégiu. Nedokážem vynášať hore viac jedla, musím zistiť do budúcnosti, čo ľahké by sa im hodilo. Z lesa vychádza skupinka detí, nemôžu mať viac ako desať rokov, všetky na chrbte pripevnené drevo.
Zato môj chrbát akosi trpí. Zisťujem, že to nie je taká sranda, ísť do kopca s plným batohom. Človek si už neskáče po skalách ako zvykol. Viac času trávim prestávkami ako chôdzou, no utešujem sa, mám predsa čas, načo sa náhliť, jazero nie je ďaleko.
Kempujem na brehu Kulikalonu, nad jazerom sa týči stena z päťtisícoviek. Krásne miesto, priezračná voda láka na ponorenie. Ráno stretávam staršiu pastierku, pozýva ma na šašlík, spomína snickers. Teda neviem, či ho predáva, alebo pýta. Vzhľadom na jej dva zuby asi to prvé.
Z chatrče na mňa niekto čosi kričí. Odpovedám, že nič nechcem, potrebujem šlapať, ráno som sa dlho motal. No on chce. Našiel si ma lesník- vyberač, už si rozkladá papiere, vypisuje mi niečo ako potvrdenie. Že je to oficiálne. Chce v prepočte 1,6€, samozrejme, že nemá vydať, berie dve.
Na planine plnej jazier a potôčikov sa ku mne rozbehne štekajúci pes. Jeho kamaráti sú pomerne letargickí, ale tak zo solidarity sa pridajú, po chvíľke som obkľúčený piatimi. Pomaly prechádzam k majiteľovi, no ten si myslí, že na pokec, podáva mi ruku akoby nič.
900 výškových metrov do sedla Laudan mi dá nečakane zabrať. Každé miesto so zeleným kobercom pri riečke je neodolateľne príťažlivé. Na hanbu sveta ma cez obednú prestávku dobiehajú oslíky plne naložené vlnou. S nimi môj starý známy so svorkou psov, rozloží sa vedľa mňa. Jej vodca už len varovne zazerá.
Klesám traverzom, otvárajú sa výhľady na ostré štíty. Čas trávim rozmýšľaním, čoho z môjho batohu sa asi tak môžem zbaviť. Ospevované jazero Alaudin je pre mňa spočiatku sklamaním, vyzerá akosi obyčajne. Cez noc sa rozhodnem skrátiť trek z pôvodných 8 dní na 4, miestnym sojkám nechávam celý chleba. Aj tak mal ďaleko k pochúťke. Tvrdý ako kameň, raňajky mi preto trvali hodinu, musel som ho máčať vo vode. A ako kameň aj vážil. Nech sa s ním trápi zver.
Ráno idem naspäť tentoraz sedlom Alaudin. S pevným harmonogramom prestávok v hlave, ktorý som odhodlaný dodržať, dnes chcem prejsť väčší kus cesty, dve sedlá. Stane sa zázrak. Niekoho dobieham. Pretieram si oči, ale naozaj je to tak. Chorvátsky pár, Jelenu s Igorom, tiež idú do Mongolska, hoci na motorke. Vôbec mi nevadí, že tým pomalým elementom bola žena. Veď ešte včera ma predbiehali osly.
Nakoniec bol možno problém v mojej morálke. Nie je ideálne v kuse uvažovať nad cestou a najbližšou prestávkou. V družnej debate s Igorom mi zrazu metre ubiehajú s ľahkosťou. S povzdychom vraví, že síce naozaj postavili diaľnice za päť rokov, no všetky na úver, ktorý len s ťažkosťami splácajú. Preto cesta medzi Záhrebom a Splitom stojí 20€. Bez možnosti kúpy ročnej či akejkoľvek inej termínovanej známky. A diaľnice zívajú prázdnotou. To už neznie ako taký skvelý príklad.
Postupne chápem, prečo je jazero Alaudin tak obdivované, jeho krása sa ukazuje z výšky. Rovnako ako ďalších v druhej doline. Pri zostupe pribúdajú hromy, z mojich plánov na slušný turistický výkon zase nie je nič, rýchlo staviame stany na brehu jazera Bibijanat. Vedľa pár miestnych sprievodcov pripravuje tábor pre turistickú skupinu, trochu ďalej bečí stádo oviec.
Po prečistení oblohy nás pastieri pozývajú na čaj. Ku ktorému sa pridáva fľaša vodky a piva, za obeť padne jahňa, nechýba ani šalát. K tomu chleba, dokonca mäkký, nechápem. Traja pastieri budú na pastvinách do konca augusta, o servis sa starajú dve deti, bývajú vo veľkom stane. Majú aj psov, v okolí sú vraj vlky. Veľmi priateľskí, neustále všetko núkajú, hoci najmä vodky si radi hojne sami ulejú. Na dôvažok vypýtajú lieky na bolesť hlavy. Fajn, teším sa, spomeniem si, že som o tom čítal aj na internete, konečne viem, čím sa odvďačiť. Odoberiem veľa zo svojich zásob, veď v Dušanbe nakúpim aj pre druhých. Len im zdôrazňujem, nech si zoberú maximálne jednu tabletku. Snáď rozumeli. Snáď chceli rozumieť. A nechystajú sa spraviť nejaký vodkový kokteil.
Vrátime sa ku stanom, prichádza návšteva. Jeden zo sprievodcov nám nesie plnú misu jedla. Afganec, popri rozhovore spieva ľudové piesne. Pohostinnosť týchto ľudí hôr je naozaj jedinečná.
Posledný deň sa rozhodnem ísť trochu mimo tradičných chodníčkov a vrátiť sa inou trasou, chcem prejsť cez sedlo Zyorat do ešte jednej doliny. Trochu som nezvládol orientáciu a namiesto sedla sa ocitol takmer na vrchole, traverzom situáciu napravím. Zostup je jedným z najhorších v mojom živote, tisíc výškových metrov v kamenistej suti. Táto dolina nebola dobrou voľbou, ani jazerá neohúria. Človek je navyše tvor náročný, ťažko mu vyhovieť. Skončia kamene, začne pršať, čiže idem po bahne. Nie ideálne na plánované stopovanie, chcel by som stráviť túto noc už v posteli v meste Penjikent.
Tento deň nebude môj. Od chaty nestretávam žiadne auto. Len zvuky hromu si mýlim s motorom. Je neskoré poobedie, čiže z Artuchu už maršrutky nejdú. Treba ísť až do obce Rudaki. Ide oproti mne prvé auto. Šofér pochopiteľne ponúkne odvoz, no tvári sa ako luxusný turistický taxík, za zostávajúce 4km chce 5€. A ešte ma presviedča, že benzín ho bude stáť 4,7€. Odmietam, nemám chuť s ním ísť. Celkovo som síce musel od chaty prejsť 13km, no peknou poľnou cestou, popri potoku boli usadlosti, z kopcov na mňa stále kričali a mávali deti.
Konečne som v Rudaki. Chcú mi objednať taxík, trvám na maršrutke, chlapík niekam volá a vraj pôjde. Že za 5 minút. Po pol hodine mi jasné, že sme si asi nerozumeli. Začínam stopovať, blíži sa západ slnka, ubytovanie tu nie je, chodiť od dverí k dverám sa mi nechce a na stan nemám náladu.
Skoro ihneď zastavuje dedko vo veteránovi. Interiér tvoria už len sedačky, štartujeme po roztlačení. Nikdy ale nesúďte podľa prvého dojmu. Dedka som omylom podcenil, je to šialený pirát. Frčí cez dediny, kľučkuje pomedzi deti a ovce, zúrivo vytrubuje na všetky najnovšie jeepy, ktoré si nás dovolia brzdiť. Teda, keď sa mu to podarí, klaksón funguje na každé štvrté zatlačenie. Vyhadzuje ma za polovicou cesty, podávam mu štyri eurá... s úsmevom mi tri vracia. Miestnej cenovej politike zatiaľ nechápem.
Záver mojej cesty obstará okrem vodiča čisto ženská maršrutka. Sú veselé, moc si ale nerozumieme, ženy sú v Tadžikistane na tom s ruštinou horšie. Mám ale dojem, že sa ma snažili oženiť.
Pár slov na zhrnutie k Fanským horám. Pohorie bolo počas komunistických čias populárne medzi turistami z východného bloku, dnes ide skôr o miesto, kde si môžete oddýchnuť od tatranských davov a zažiť trochu tradičného pastierskeho života, v určite minimálne rovnako krásnej prírode, hoci porovnávať nechcem. Orientácia nie je vôbec náročná, rovnako terén, základné sedlá boli v polovici júna úplne bez snehu, ľahko sa dajú naplánovať denné túry s tisícmetrovým prevýšením. Nevýhodou je akurát chýbajúca infraštruktúra a z toho vyplývajúca potreba vlastného stanu. Ten vám ale za poplatok ochotne odnesú oslíkovia, prípadne je možné zakúpiť kompletne zorganizované zájazdy. Zdatnejších môžu lákať výstupy na štvor či päťtisícové vrcholy.
