Znie to krajne neoriginálne, ale Biškek je... proste normálne mesto. Ničím výnimočné v pozitívnom, ale ani negatívnom zmysle. Nebyť stredoázijských čŕt tváre, nerozoznal by som podľa ľudí, že nie som trebárs v Košiciach. Muži si dovolia kraťasy, ženy sukne a moderné topy, páriky si na verejnosti prejavujú náklonnosť. Hoci pred rozpadom Sovietskeho zväzu tvorili väčšinu populácie Biškeku Rusi, dnes tento dojem už nemám, jednoznačne prevažuje kirgizský pôvod.
Ulice sú čisté, hoci tie vedľajšie niekedy rozkopané, v noci neosvetlené. Aj na tej najrušnejšej križovatke chýbajú semafory pre chodcov, treba sa riadiť podľa znamení pre autá. Dojem hlavného mesta vytvára niekoľko honosných budov.
Náhodou vojdem do nového obchodného centra. Nablýskaných šesť poschodí, všadeprítomný luxus. Bazáre sú pomaly, ale isto odsúdené na zánik...Na prízemí KFC, beznádejne plné, pred dverami 20 metrový rad. A to je utorok, 22:00. Americká značka má zjavne svoju neodolateľnú príťažlivosť. V uliciach je pritom viacero prázdnotou zívajúcich no-name fastfoodov s rovnakou ponukou... asi ale chutia horšie.
Jedno miesto je ale v Biškeku predsa len špeciálne a robí ho mojim najobľúbenejším hlavným mestom Strednej Ázie. Námestie Ala Too. Malé, uzavreté, z jednej strany klasický socialistický moloch, po bokoch zaujímavé budovy s matne koloniálnym štýlom, na konci Národné múzeum, ako inak v procese rekonštrukcie. Fontány, v noci hrajúce farbami, záhony kvetov, hudba. Množstvo ľudí, dievčatá si robia selfie, rodinky sa štylizujú pred objektívmi fotografov, ktorí im za chvíľu vytlačia spomienku. Jedinečná, zvláštne pokojná atmosféra, cítim sa ako v divadle.
V parkoch si vždy ku mne na lavičku niekto prisadne. V Kirgizsku to však nie sú na cudzinca zvedaví ľudia. Ale opilci, z ktorých po chvíli vypadne žiadosť o peniaze. Ak dovtedy vydržím omamnú vôňu. Rozdiel oproti Uzbekistanu a Tadžikistanu je zjavný aj v obchodoch. Aj v tých menších je jedna stena venovaná alkoholu.
Príjemnou spoločnosťou je len hipisák Mark. Občas prespí v hosteli. Inokedy sa vyberie na pár dní desiatky kilometrov za mesto, len tak niekam, do stanu, výlučne peši. Pôjde ale do Tadžikistanu. Len mu tvrdia, že tam už bude chladno a sneh, on chce trekovať. Plán má iba jeden háčik. Chodí v sandáloch. A nechystá sa na tom nič meniť. Takže váha.
Ako inak, aj v Biškeku sa vyberám na ruskú ambasádu. Tentoraz bolo možné na stránke nájsť informácie o správnom čase, objednať sa vraj netreba. Príliš nedôverujem.... ale funguje to. Strážnik ma rýchlo vpúšťa dnu, odnaviguje k okienku, za ktorým sedí príjemný mladý muž.
Moje papiere sú zrazu v poriadku, aj pozývací list. Svitá mi nádej. Ale.... tušil som, že bude nejaké ale. Žiaľ, žiadosť prijať nemôže. Je tu nová podmienka. Na to, aby som mohol v Kirgizsku požiadať o ruské víza, potrebujem mať trojmesačné kirgizské víza, pečiatka v mojom pase oprávňujúca na dvojmesačný bezvízový vstup nestačí. Také sú pravidlá.
Skúšam obehnúť pár úradov, sú zavreté. V cestovnej kancelárii nie sú optimisti. Rovnako ani na internete. Získať trojmesačné kirgizské víza je vraj takmer nemožné, a veľmi zdĺhavé. Potreboval by som ďalší pozývací list. Aj ľudia, ktorí v Biškeku dlhodobo pracujú, radšej každé dva mesiace na jeden deň prejdú do Kazachstanu. A pri návrate dostanú ďalšie dva mesiace. Proces je možné opakovať do nekonečna. Ale splniť ruskú podmienku nedokážem. No už chápem, o čom Heller písal.
Kto túži aj v Kirgizsku po troche histórie, nespraví chybu výletom k veži Burana. V minulosti bola krajina posiata vysokými minaretmi-vežami s náboženskou a zároveň obrannou funkciou, stáť ostala jediná. A aj z nej len menšia polovica vysoká 24 metrov, z okolitého hlavného mesta turkickej ríše Karakhanidov, ktorí vládli oblasti medzi 10.-12.storočím, nevidieť prakticky nič.
Niekoľko storočí pred Karakhanidmi boli na území dnešného Kirgizska kmene Skýtov. Ich náhrobné kamene, alebo skôr totemy nazývané balbals, sú zhromaždené na lúke za vežou. Predovšetkým kvôli nim sa oplatí ísť k Burane, malé sochy s ľudskou tvárou ma fascinujú, možno v nich čítať emócie aj po viac ako tisícročí, sú naozaj unikátne, je veľmi vzácne vidieť podobný druh starodávnej kultúry a umenia.
Naspäť stopujem, rýchlo ma berie rodinka. Volant je na pravej strane, rovnakých áut som videl v Kirgizsku pomerne dosť, nechápem, z akého dôvodu. Pri vystupovaní tradične dobrovoľne podávam peniaze, sumu násobne prevyšujúcu jazdné za maršrutku, hoci stále ide pre mňa o drobné. Ako vždy v týchto prípadoch, zaznie zo šoférových úst akési zamručanie. Nikdy ho neviem identifikovať. Ale myslím, že má spokojný podtón. Nikto nepýtal viac, na rozdiel od Tadžikov ale ani nevydal.
Údolia tiahnuce sa na juh od Biškeku ponúkajú vítaný únik od horúčavy. Najpopulárnejším je kaňon Ala Archa, maršrutka, ktorej šofér sa snaží prekonať rekord v počte pasažierov, ma odvezie pred brány národného parku. Odtiaľ treba ale ešte prejsť 10 km po asfaltke, stopujem. Zastaví mi obrovský džíp so svalovcom. V týchto prípadoch novodobých zbohatlíkov mám ako turista nespornú výhodu. Na miestneho by sa ani nepozrel. No môj batoh a z jeho pohľadu "exotický" výzor ma robí príťažlivým, bude sa mať čím pochváliť. Vnútri štyri obrazovky, zabalené v igelite. Zatiaľ, či navždy. Za jazdu tentoraz ani neponúkam peniaze. Jednak ich má viac ako ja. Ale hlavne, férová miestna suma za odvoz by pre svalovca bola smiešna.
Popri rieke sa prechádzaju kirgizské rodinky, k vysokohorskej chate Ratsek stúpajú už takmer výlučne cudzinci. A medzi nimi asi štvrtina Čechov. A nie, nie je to skreslený dojem. Medzi našimi západnými susedmi je Kirgizsko ozajstným hitom.
Upravený chodník, skaly, rieka, vodopád, krajina nápadne pripomína Tatry. Scenéria sa mení pri chate, obklopenej štvortisícovkami s impozantným pohľadom na blízky ľadovec. Ratsek slúži ako základňa pre ľahšie horolezecké túry, spolu s viacerými stanovými tábormi. Žiaľ, až pri zostupe zisťujem, že na jeden vrchol, Pik Učiteľ, bolo možné vystúpiť aj bez výbavy chodeckým terénom, moja teoretická príprava má svoje muchy.
K Ratseku sa dá vyjsť aj v rámci jednodennej túry, ja pre neskorý začiatok a lenivosť prespávam, naspäť sa ráno vraciam rovnakou cestou. V interiéri zažívam pozitívny šok. Chata bola postavená aj za príspevok zo slovenskej rozvojovej pomoci. Nevyzerá síce najlepšie...no teším sa.
