Kedysi hlavné mesto celého Iránu a významný obchodný hub, dnes je Tabriz najväčšie mesto obývané Azermi. Paradoxne, väčšina Azerov hovoriacich vlastným turkickým jazykom nežije v neďalekom Azerbajdžane, ale práve v severozápadnej časti Iránu. Do spoločnosti sú integrovaní, netúžia po nezávislosti. Hoci sami sa identifikujú ako Turci a tvrdia mi, že rozprávajú turečtinou. Minimálne jednu tureckú vlastnosť skutočne majú- miestny bazár je preslávený ďaleko za hranicami, 7 štvorcových kilometrov spleti uličiek a karavanserií. Výnimočné koberce s úplne odlišnými, skôr štvorcovými vzormi. Pyramídy ovocia, je cítiť, že táto oblasť je už oveľa bohatšia na zrážky. Nechýbajú miestne syry, ťažko z nich vybrať, nechávam si poradiť a beriem odporúčaný lokálny. Pochopiteľne, bol to ten najdrahší.
Trhom je celé mesto, každý, kto nemá prácu, predáva niečo na chodníku. Podvečer sa ulice zaplnia, predieram sa davmi. Ľudia sú tu opäť výnimočne priateľskí a zvedaví, pripomína mi to Kurdistan. So skupinkou študentov idem na čaj. Čítajú tiež Murakamiho, chcú debatovať o politike a vymýšľať stratégiu, ktorou presvedčia svojich kamarátov na účasť vo voľbách. Obdivujem angažovanosť mladých Iráncov, o pár dní neskôr sa teším, že výsledok je podľa ich prianí. Zaslúžia si to.
Ráno smerujem z Tabrizu do dediny Kandovan, nápadne pripomínajúcej podstatne slávnejšiu tureckú Cappadociu. Lonely Planet tvrdí, že mikrobus pôjde každú hodinu. Aj sa mi to zdá čudné, ide o koncovú mini dedinku, no naivne dôverujem. V skutočnosti neexistuje ani terminál. Všetci okoloidúci ma presviedčajú, že ani mikrobus. Len taxík. No neverím ani im, v Iráne ide spoj všade. Otázkou je vždy len kedy a odkiaľ. Táto vlastnosť sa mi na obyvateľoch nepáči. Vždy sa snažia poradiť, slovo "neviem" som z ich úst nepočul. No akoby si neuvedomovali, že zlá rada je horšia ako žiadna. Nakoniec predsa len dostávam správnu informáciu.
Aby som sa ale priznal, niekedy veriť treba. Lebo potom človek vyzerá ako hlupák. Keď napríklad všetkých presviedča, ze v meste je metro. Áno, na mojej mape. Reálne bude postavené ktovie kedy. A to, čo som pokladal za stanice, sú v skutočnosti vstupy do podzemných verejných toaliet.
Aby som sa ale vrátil ku Kandovanu. Jeho obyvatelia v minulosti žili v homolovitých pórovitých skalách, vo vnútri ktorých mali vyhĺbené jaskynné izby. Dnes je väčšina z nich premenených na obchodíky, pred ktorými posedávajú pestrofarebne oblečené babky a dedkovia. Trochu ako v rozprávke, štverať sa úzkymi uličkami, dívať sa do okien v skalách.
Mojím ďalším cieľom je takmer 200km vzdialené mestečko Kaleybar a blízky hrad Babak. Cesta sa vinie malebnou zelenou pahorkatinou, na nekonečných lúkach pasú nomádi stáda oviec. Občas v údolí prikrčená malá dedinka. Potecha pre oči po týždňoch púštnych pohľadov.
Kaleybar už má zjavne časy slávy za sebou. Hotel Babak má povybíjané okná. Namiesto hotela Azar nachádzam muža, ktorý má odháňa preč, vraj tiež už neexistuje. Ostáva mi posledná modrá gulička na mape. Hotel by mal byť na vrchnom poschodí v stavbe nápadne pripomínajúcej oblastné komunistické strediská. Dostávam sa k zamknutým dverám s telefónnym číslom. Teším sa, ako sa mi zíde znalosť perzských čísel. Mužský hlas na druhej strane len opakuje slovo restaurant?, ja sa pridávam s "hotel! ". Po šiestich kolečkách konverzáciu ukončujeme. Ostávam sedieť pred dverami, snáď niekto príde. Ani nemám na výber.
A prišiel. Usmiaty Turek s fúzikmi. Za dverami sa ukáže prekvapivo obrovská recepcia a pomerne slušné izby. Z pozície mne jasného vzťahu medzi ponukou a dopytom vyjednávam priaznivú cenu. Neskôr, keď ostávam sám, spravím menší prieskum po hoteli s pootváranými izbami. 74 lôžok, ja jediný hosť.
Následne neprejavím moc inteligencie. Natieram sa hrubou vrstvou opaľovacieho krému. Krátke rukávy, tri litre vody. Veď v meste praží slnko a hrad je vzdialený len 15 km. Koho by napadlo, že hrady sa z istých dôvodov zvykli stavať na kopci. A tento konkrétny je o 1000 výškových metrov vyššie. Samozrejme s ostrým vetrom. Vodu rýchlo vylievam, keďže z neba jej padá viac ako dosť. Dve hodiny prudkého stúpania na konci ktorých ma čaká skutočne impozantný pohľad- hrad na takmer neprístupnom hrebeni čnejúci nad priepasťou.
Hrad Babak má obrovský symbolický význam pre Azerov. V 9.storočí sa v ňom skrýval Babak Khorammdin, národný hrdina rabujúci Arabov, niečo medzi Jánošíkom a Robinom Hoodom. Počas osláv jeho narodenín v poslednom júlovom týždni smerujú na hrad tisícky návštevníkov. Možno aj preto je chodník pekne dláždený kameňmi, hrad kvalitne zrekonštruovaný.
