Cestu do Arslanbobu som sa rozhodol rozdeliť na polovicu a stráviť deň v Uzgene, vlastne ani neviem definovať presný dôvod, chcel som vidieť mesto mimo úplne tradičných turistických zastávok. Uzgen bol vždy tak trochu bublajúci vriaci hrniec pod pokrievkou. V roku 1990 pozemkový spor medzi uzbeckou a kirgizskou komunitou prerástol do potýčiek s výsledkom niekoľko stoviek mŕtvych na oboch stranách. Musí byť ťažké žiť dennodenne s týmto dedičstvom, hoci mnoho Uzbekov sa odvtedy vysťahovalo.




Miestny bazár má však stále silno uzbecký podtón, je pestrofarebný, podobný ako tie, čo som zažil v púštnej krajine za hranicami. S jedným podstatným rozdielom- pribudla časť s mäsom. Muchy posedávajú na visiacich kúskoch, konské hlavy, kopytá, nerozumiem, na čo by komu boli dobré.


Prechádzam rušnou chaotickou ulicou, pokoj nájdem v historickom areáli Karachánovského chanátu. Zabudnej ríše spred tisícročia, ktorej bol Uzgen hlavným mestom. Do dnešných čias ostalo zachovalé mauzóleum, jednoduché, nezrekonštruované, no práve tá autenticita ho robí príťažlivým. Spolu s ním minaret, momentálne obľúbené miesto pre miestne mladé páriky. Asi si nechcú užívať výhľad ako ja, tak sa poberiem dole.

V Uzgene sa mi ale nedarí nájsť ubytovanie. Ľudia ma posielajú hore dole hlavnou ulicou, po viac ako hodine si už pripadám ako hlupák. Navyše unavený. Konečne objavujem riešenie. Predmetný hotel je zrušený. Podľa rozbitých okien a hrdzavej brány už pekne dávno.

Taxikári ma však nasmerujú do okna vzdialenej bielej budovy. Vraj tam je hotel. Nakuknem opatrne dnu, dievčenská krajčírska trieda. Je mi jasné, že to nebude úplne správne miesto na moje spanie, no potrebujem ďalšiu informáciu, tak vojdem a prežijem chichotanie. Učiteľka prekvapujúco vie, o čom hovorím, a nasmeruje ma k neďalekým dverám.

Najčudnejšie ubytovanie, aké som asi mal. Vlastne ani netuším, aká je skutočná funkcia tohto domu. Luxusne zariadená izba. Obrovská kúpeľňa, sprchový kút pripomínajúci stroj času, množstvo gombíkov, ktoré neviem ovládať. Aj sa bojím, z ktorej trysky ma zasiahne prúd vody. Na toaletu nevyšlo, špinavá diera v zemi na dvore. Dnu ma vpúšťa pani vyzerajúca ako upratovačka alebo nejaká správkyňa. Neviem. Každopádne pýta za noc dvojnásobok obvyklej ceny, a pohnúť sa s ňou nedá. Rozhodnem sa aspoň vyťažiť z peknej kúpeľne a konečne sa oholiť.
Dve vhodne na seba nadväzujúce maršrutky a som v Arslanbobe. Čakal som horskú dedinku. To je aj pravda, nad dedinou sa týči osamotená štvortisícovka Babash Ata, ktorej večne v oblakoch zahalený vrchol som nikdy nevidel. Prekvapia ma ale davy ľudí. Arslanbob je takým kirgizským Štrbským plesom. Kirgizy zatiaľ nemajú prostriedky na cestovanie po svete, no životná úroveň už postačuje na spoznávanie vlastnej krajiny. Hoci ťažko presne definovať národnosť, Arslanbob je čisto uzbecký.






Každopádne, ľudia v Kirgizsku sa mi zatiaľ zdajú odťažití. Určite najmenej priateľskí z mojej cesty, často na pozdrav neodpovedia, nikdy sa neusmejú, sami sa neprihovoria. Ak teda nepýtajú alkohol alebo peniaze. Podobný dojem mi nezávisle sprostredkujú aj ďalší turisti, verím teda, že nie je ovplyvnený mojou náladou.
V Arslanbobe totižto vrcholí moja cestovateľská kríza. Asi každý si ňou musí prejsť. Alebo nemusí, ale stalo sa. Cítim sa zo všetkého unavený, nič sa mi nechce. Bolí ma brucho a nechutí mi jesť. Aby som to zhrnul- Kirgizsko ma nebaví. Zatiaľ. Určite to chce odpočinok.




Centrum dediny sa hmýri ľuďmi, z tieňa pozorujem pestré defilé. Predajcovia na bazári musia mať radosť. Turisti nasadajú do otvorených vozidiel, ktoré nonstop jazdia medzi centrom a vodopádom. Peši 15 minútová prechádzka, no na vlastných nohách stretnem bez výnimky len zahraničných návštevníkov. Domáci sa vozia.

Posledné metre musia ale aj oni kráčať, tu už vládnu stánky plné gýčového tovaru. Napriek davom sa mi atmosféra svojim spôsobom páči, niečo nové a exotické. A páči sa mi aj vodopád, aj keď nie som veľkým fanúšikom zo skaly padajúcej vody, tento je zasadený v naozaj peknom prostredí.



Vyjdem chodníčkom nahor, blúdim po lúkach, tu som už sám. Vkročím do orechového lesa, práve ten Arslanbob preslávil, nikde na svete väčší nenájdete. Oddychujem v tráve pokojného zeleného kráľovstva, čerpám zo stromov energiu. Na jeseň sa sem presťahuje celá dedina. Les je porozdeľovaný na časti, ktoré si môžu miestne rodiny na 5 rokov prenajať, ak sa budú o svoj kúsok lesa starať a zberať orechy, nájom im bude automaticky predĺžený. V minulosti boli orechy z Arslanbobu dokonca platidlom, dnes sú cenným zdrojom zárobku.


Druhý deň idem na túru k posvätnej skale, strácam ale chodník, cítim sa unavený, vraciam sa. Vystúpim aspoň k druhému, veľkému vodopádu, ktorý si svoj prívlastok naozaj zaslúži. Z výšky vidieť celú dedinu, zasadenú do údolia, obklopenú pasienkami a skalami Babash Aty. Arslanbob je ideálnym miestom na oddych v horskom prostredí, pre záujemcov sú k dispozícii aj náročné niekoľkodňové túry, na ktoré som ja ale momentálne nemal chuť.