V kazašskom Petropavlovsku nastupujem po prvý krát na legendárnu trať Transsibírskej magistrály. Idem len 5 hodín do Omsku, takže mám najlacnejší lístok iba na sedenie, aj tak však platím štyri krát viac ako za rovnakú vzdialenosť v Kazachstane (vyše 10€). Pozdravím sa so sprievodcom, je milý, zbavujem sa predsudkov, ide o mladého potetovaného holohlavého svalovca.
V dobrej nálade na schodíkoch poškrabem za uchom kokršpaniela, aj mi preblesklo hlavou, že to asi nebude dobrý nápad, ale to fakt môže byť kokršpaniel policajný čmuchací pes? No zjavne áno. Policajt na mňa gáni, čosi mi nevrlo vraví, ani nemusím predstierať, že nič nerozumiem.
Na sedačke je vedľa mňa jedna z najtučnejších osôb, aké som kedy stretol. A navyše sedí vlastne na mojom mieste. Ešteže ja situáciu zachraňujem tým, že som na ceste schudol. Žena je nakoniec fajn, fakt sa snaží zaberať čo najmenej, v rámci svojich možností, produkuje vietor, má vejár, ktorým usilovne máva. Lenže dlho nevydrží.
Po chvíľke si pre mňa aj tak idú policajti a berú ma s batohom medzi vozne. Keď som na seba tak príjemne rozumne upozornil. Nasleduje prvá rozoberačka mojej batožiny, ani mi to nevadí, za tie mesiace mám prepracovaný systém a som schopný nahádzať veci späť behom pár sekúnd. Kokeršpaniel sa činí, behá okolo s prilepeným nosom, aj jeho to baví. Policajtov ale len do polovice batoha, kým začnem vyťahovať krém na ruky a sprej proti komárom z vnútra turistických topánok.
Cesta inak plynie pokojne, pohraničníci skontrolujú pasy, dajú mi dokonca vypísať akýsi papierik. Na rozdiel od kazašských vlakov majú tie ruské čisté okná, môžem pozorovať krajinu. Step postupne mizne, vystriedajú ju kríky a brezové háje. Dobrým šokom je ale vždy oprotiidúci vlak, človek takmer nadskočí, neviem, či tu vlaky viac hrkotajú, alebo sú koľajnice bližšie pri sebe.
V Omsku prichádzam na klasickú sibírsku veľkolepú vlakovú stanicu. Železnica bola tým prvkom, ktorý tu prinášal rozvoj. Ako mnohé iné mestá, aj Omsk vznikol v 18.storočí ako predsunutá ruská pevnosť, trať doviedli koncom 19.storočia, neoklasicistické centrum bolo postavené začiatkom 20.storočia pri príležitosti usporiadania svetovej obchodnej výstavy. Dnes ide o miliónovú metropolu, centrum západnej Sibíri.
Hromadná doprava je čistý chaos. Veľmi početná, električky, trolejbusy, autobusy, maršrutky, každých 30 sekúnd ide niečo okolo zastávky, len netuším, kam. A aj ľudia len krčia plecami, tvária sa, že pochopili, kde je môj hostel, ale vraj nevedia, ako sa tam dostať. Zjavne ale nie som jediný s orientačnými problémami, počas dňa, ktorý som strávil v Omsku, sa ma vypytuje viacero ľudí na cestu. Tu aspoň konečne nevyzerám ako turista.
Nakoniec naskočím na trolejbus, je takmer prázdny, takže dosť miesta na môj batoh, limitovaný vedením, čiže by mal ísť len po hlavnej ceste, no predovšetkým, číslo 12 mi je sympatické. Teta v zástere sa ma pýta: ,,Batožina?" Nechápem, akú odpoveď očakáva. Veď vidí batoh na sedadle vedľa mňa. Prisvedčím, a ona s hundraním začne vyťahovať z vrecka aj akýsi druhý lístok. Platím dvojnásobok. Zjavne som svoj batoh mohol nejakým spôsobom zaprieť.
Môj hostel je úplne nový. Kedysi som sa obával rezervovať začínajúce ubytovania bez recenzií. No postupne som zistil, že je to tá najlepšia voľba, vždy sa mi výborne osvedčila. Cena je nižšia. Budova je postavená, alebo kompletne prerobená, presne na účely hostelu, čo sa odráža v mnohých funkčných drobnostiach a je veľkou výhodou. A čo možno stratiť? Lokalitu predsa viem. S čistotou tiež nebude problém, veď je všetko nové. A personál, jeho hodnotenie je vždy relativne, navyše sa strieda viacero osôb.
Práveže sa zvykli o mňa starať výnimočne. Uvedomujú si, že som prišiel cez booking, a že moju dobrú recenziu potrebujú. Niekedy o ňu aj požiadajú. Teraz mi recepčná všetko dopodrobna poukazuje, vidím, že Rusom a Kazachom, čo prišli neskôr, sa venuje oveľa menej. Samozrejme, s takouto starostlivosťou sú spojené aj isté marketingové povinnosti. Musím sa fotiť s logom, v spoločných priestoroch. V minulosti som natáčal videá. Potom všetko vešajú na sociálne siete a chvália sa, že mali ako hosťa spokojného cudzinca. Tento hostel vyzerá ale naozaj výborne, skôr ako hipsterská kaviareň. Postel si viem obkolesiť z každej strany závesmi. Bezplatná práčka s pracími prostriedkami, čaje, ovocie. Podobne, ako tomu bolo v Kazachstane, aj tu sú návštevníkmi hlavne študenti, priateľskí a ohľaduplní.
Šťastie som mal nakoniec aj s lokalitou, okolité ulice sú plné majstrovských kúskov socialistickej architektúry. Síce staré, šedé, no budovy pôsobia majestátne. Niektoré nižšie staré domy sú postavené z červených tehál, pripomínajú mi Baťu. Muž v uniforme opretý o palicu štrngá hrnčekom s drobnými. Žebrákov je všeobecne viac ako som videl v predchádzajúcich krajinách, no nie je to zas kritický počet.
Náhodou nachádzam aj maličkú štvrť typických sibírskych drevených domčekov, učupených medzi panelákmi. Betónu museli uniknúť zázrakom. Takto vyzerala Sibír predtým, ako sem prišla industrializácia.
Centrum Omsku obmývajú rieky, po prvý krát obdivujem sibírsky veľtok, hoci Irtyš je len prítokom Obu. Najkrajšia ulica sa nemôže volať inak ako Leninova, okolo zopár priemerných parkov. Omsk však môže byť pyšný najmä na Uspenskij Sobor, krásnu pravoslávnu katedrálu. Bohoslužba hrmí z reproduktorov do okolitých ulíc, babky so šatkami posedávajú na lavičke, vnútri nátresk, rada pred obchodíkmi, a silná ťažká omamná aróma. Nerozumiem, ako to návštevníci zvládajú, viera musí mať silnú moc. Alebo sú zvyknutí.
Jeden deň je na Omsk tak akurát, večer idem ďalej. Tentokrát je osadenstvo mojej časti vagóna mužské. Komunikácia s chalanom podo mnou viazne, nerozumie mi prakticky nič. A to sa snažím. Už začínam byť zúfalý, ako to vlastne rozprávam. Našťastie príde jeho kamarát a keď ich počujem, odľahne mi. Je to Uzbek z Fergany. A rusky hovorí ešte menej ako ja.
Sme v meste Barabinsk, prvá dlhšia zastávka. Dal som si záväzok vyjsť vždy von a rozhýbať sa, keď budeme stáť cez deň niekde aspoň 10 minút, takých staníc by malo byť celkovo šesť. Dúfam, že sa tak udržím v psychickej a fyzickej pohode. Pred vagónom predávajú ženy sušené ryby. Teda vlastne len kožu, rovnako, ako tomu bolo v Kirgizsku. Sú pomerne drahé a predovšetkým neviem, čo by som vlastne z nich jedol. Trochu ma pobaví pani s kožušinami.
O druhej v noci vchádzame do Novosibirska, s takmer hodinovou plánovanou zastávkou. Pohyb ľudí, zasvietené svetlá, budím sa a tak vyjdem až pred stanicu, na počudovanie je príjemne teplo. Máme aj nového pasažiera. Ďalší Uzbek idúci do Irkutska za prácou, cesta mu musí trvať minimálne 5 dní. Domov sa asi často nevracia.
Vlak je inak úplne rovnaký ako všetky predtým, kto je viac zvedavý, prečítajte si blog o ceste do Uzbekistanu. Akurát teta sprievodkyňa si pri svojej kabínke otvorila súkromný obchod. Zjavne sa tu nekradne, keďže vystavené nestrážené kávy, čokoládové tyčinky a nápoje jej nemiznú. Od hladu teda nikto neumrie, ďalšou možnosťou sú stánky na nástupištiach, avšak s trojnásobnými cenami oproti tým bežným. Dobre, že som sa zásobil plnou taškou jedla, dokonca si kúpil hrnček na čaj zo samovaru. Ľudia tu ale už nevyťahujú kusy mäsa, populárne sú skôr rôzne polievky či zmesi na zaliatie horúcou vodou.
Teplota vo vagóne je znesiteľná, predsa len, som už na Sibíri. Za oknom brezy. Občas ihličnan, a znova brezy. Neidentifikovateľné kríky, a brezy. Niečo napíšem, prečítam, a vraciam sa ku svojim brezám. Zriedkavo mesto, občas osamotený domček. Pomedzi brezy. Ako inak.
Všetky stanice sú čistejšie, krajšie ako u nás. Navonok, aj vo vnútri. Pred nimi, rovnako ako tomu bolo v uliciach Omska, stánky špecializované na rôzne zmrzliny, nanuky. Človek by na Sibíri čakal niečo iné, populárne sú aj vietnamské reštaurácie. V Krasnojarsku prekračujeme Jenisej, už viem, čo naozaj znamená pojem rieka.
Nastúpi babka. Výborne zapadne do našej mlčanlivej uzbecko-slovenskej partie. Len sedí. Ticho sedí. A díva sa na mňa. Snažím sa priviesť život a nadviazať konverzáciu. No márne. Rečová bariéra spojená s nedoslýchavosťou je asi smrteľnou prekážkou. Napadne mi, že snáď babka nebude chápať. To by bol paradox. Ako pohľad na jej topánky. Má z nás najlepšie botasky, s nápisom sport.
Druhý deň ráno stojíme v meste s kreatívnym menom Zima. Je len sviežo. A tak sa cítim aj ja, zatiaľ najdlhšia jednorázová cesta v mojom živote ma neunavila, transsibírsku magistrálu vnímam ako pozitívnu skúsenosť. Hoci do Vladivostoku by sa mi ísť nechcelo. Nejaké zvieratko ma cez noc len dva krát poštípalo, na peróne sa povaľujú vrecia s našimi odpadkami. Takže Rusi ich na rozdiel od Uzbekov nevyhadzujú von oknom, chvályhodné. Posledné kilometre, a som v Irkutsku, pri Bajkalskom jazere.
