Východiskovým bodov na trek je provinčne pôsobiace mesto Kochkor. S príťažlivým nádychom, v centre dýcha život, uličky končia výhľadom na hory, na futbalovom ihrisku sa pasú kravy. Socha Lenina nemôže chýbať. Avšak tentoraz je vodca premiestnený do bočnej uličky, len v životnej veľkosti, podstavec je väčší ako samotné dielo. Ubytovanie chcem nájsť sám, pomôže dievča, ktoré ma zavolá do svojho domu. Neoznačeného, no zjavne na návštevníkov pripraveného.



Privíta ma jej mama, žoviálna staršia Kirgizka. Pri každom mojom príchode aj odchode sa chce objímať. Na moslimku trochu zvláštny zvyk. O jej viere ale vlastne nič netuším. Zato ju vnímam ako zatiaľ suverénne najpohostinnejšiu osobu v krajine, neustále sa stará o moje pohodlie.
Na dvore má rodina postavenú jurtu, v ktorej večeriam. Stôl je pripravený pre viac osôb, pani ale všetky misky s rôznymi džemami, medmi a orechmi poposúva ku mne. A zahrnie ma večerou s tromi chodmi doplnenou dezertom. Pitie čaju prebieha trochu iným spôsobom, ako som bol zvyknutý. V čajníku je silný čaj, z ktorého si ale nalievam len na dno šálky, doplním ju horúcou vodou zo samovaru.


Po večeri sa zrazu zjaví pani s manželom, prezlečení do tradičných krojov. Hrdo ohlasuje súkromnú kultúrnu šou. Zaspievajú mi niekoľko piesní, pani zatancuje, muž medzitým hrá na strunovom nástroji. Pred ním je šatkou zakrytá krabica, ktorej účel mi už dlhšie vŕta v hlave. Pred poslednou pesničkou pani kúzelníckym hmatom odhalí drevené kozičky. Ktoré komicky nadskakujú, keď manžel hrá, má ich motúzikom spojené s prstami pravej brnkajúcej ruky. Vraj zábavka pre kirgizské deti.

Pri rozlúčke pani vyťahuje z igelitky vlastnoručne vyrobeného páva. V prvom momente ma nenapadne iné ako skúsiť slušne odmietnuť. Platím bežnú sadzbu, nemám pocit, že si dar zaslúžim. Jej tvár mihom skamenela. Nikdy som nič podobné nevidel. Našťastie dokážem rýchlo zachrániť situáciu a keď začnem páva obdivovať, znova sa usmeje. Aj som si ho obľúbil.

K jazeru Song Kol sa možno dostať viacerými spôsobmi. Trojhodinovou scénickou jazdou džípom. Alebo po vlastných, podľa miesta štartu trvá túra 1-2 dni. Najpopulárnejším spôsobom je však asi konský chrbát, ja si ale jazdu na koni nechávam až na Mongolsko. Kde inde môže byť konský výlet lepším zážitkom ako v krajine Džingischána. Aspoň to si myslím.
Ráno sa na dohodnutom mieste stretávam s Aišou a Bartom, príjemným párom z Varšavy, s ktorým som sa spoznal deň predtým. Už po tretí krát sú na niekoľkomesačnej ceste po svete. Okrem zaujímavých rozhovorov má na mňa ich prítomnosť aj iný pozitívny vplyv. Zvyšuje moje upadnuté a pošliapané turistické sebavedomie. Bart je totižto naozaj pomalý. No verím, že hlavnou motiváciou je pre mňa očarujúca kirgizská krajina.
Po krátkej jazde autom začíname v sedle Kyzart. Všade okolo nás sú zelené pasienky nazývané jailoos. Pasúce sa stáda krásnych koní, pre dokonalosť momentu sa občas pustia do rýchleho cvalu. Popri stúpaní míňame niekoľko júrt, domáci vždy vyjdú von, pozdravia sa.

Trochu horšia skúsenosť je so sprievodcami. Za deň stretneme pár malých skupiniek na koňoch, príliš ochotne sa ale o informácie ohľadom správnej cesty nedelia. Akoby im vadilo, že sme v horách bez ich služieb.


V horskom sedle sa pred nami otvárajú nekonečné zelené hrebene. Doliny popretkávané riekami, na ktorých sú ako biele bodky rozmiestnené jurty. Pri nich množstvo koní, na úbočiach pasúce sa ovce. Idylka, ktorou by som sa dokázal kochať dlhé hodiny.




V jednom z jurtových táborov trávi poľský pár noc, ja si vedľa staviam stan, využijem ale možnosť stravy. Na večeru dostávam šalát a plov, čiže ryžu s trochou zeleniny, dokonca aj tu v horách sú zvyknutí na turistické nuansy a spýtajú sa, či chcem mäso. Na raňajky je kaša, ktorú dochucujem džemom. Na počudovanie nechutí výsledný mix zle, asi musím prehodnotiť svoje spomienky z detstva. Čaj nesmie chýbať, kirgizská tradícia je ale trochu nepraktická. Nalieva sa len do polky šálky, plná hovorí, že hosť sa ponáhľa a je na odchode.

V tábore sú celkovo tri jurty. To znamená, že jedna je pre miestnu rodinu, manželský pár s dvomi deťmi. Žena nosí okolo vlasov šatku, čo je dôkaz toho, že je vydatá. Jej manžel, po ktorom je ich tábor pochopiteľne pomenovaný, je zamračený, mĺkvy. Svadba mimochodom nie je v Kirgizsku úplne lacnou záležitosťou. Manželstvá nie sú dohodnuté, voľba partnera je slobodná. Muž ale musí zaplatiť rodine nevesty, v peniazoch alebo zvieratách, bežne sa suma pohybuje okolo 1500€.

Dve zvyšné jurty sú postavené pre turistov. Kirgizi sa snažia využiť túto možnosť príjmu, viac ako jednu jurtu domáci nikdy nepoužívajú, a jednotlivé rodiny sú ďalej od seba. Na pasienkoch sú od mája do septembra, na zimu sa vracajú do miest. V horách sú s rodinou na prázdninách často aj deti príbuzných.





Druhý deň treku začína rovnako výstupom do sedla, v ňom po prvý krát vidím Song Kol. Dvadsať kilometrov dlhé jazero s neustále sa meniacou farbou, obklopené horami s pasienkami plnými júrt. S úžasom sledujem hry prírody, na dvoch miestach sú búrky, nebo sa spája s jazerom, inde žiari dúha. Predstavenie úplne typické pre Song Kol.








Váham, predsa ale staviam stan. Uprostred pobrežnej planiny, sám medzi zvieratami. V jednej chvili sa ku mne vyberie šesť koní. Zvedavo kývajú nad mojim stanom hlavou, pokukujú, opatrne sa približujú. Zrazu sa z desaťmetrovej vzdialenosti cvalom rozbehnú preč. Inokedy pozorujem cválajúce kone, ktoré sa hromadne rozhodli ísť napiť k jazeru. Kravy, tie takisto organizujú pitie skupinovou formou.



Bolo by hriechom pri návšteve Kirgizska vynechať Song Kol a neísť tam cez hory. Spektakulárny trek je s mapou zvládnuteľný aj bez sprievodcu, nenáročný, a nezabudnuteľný, celkovo približne 12 hodín chôdze, 1000 metrové prevýšenie, stan nie je nutný.