objekt nášho záujmu. Na pitevnom stole ležala v celej svojej kráse celá tráviaca sústava. A ak hovorím celá, tak celá – od pažeráku po konečník. Cvičenia sme mávali každú stredu, takže bola aj riadne cítiť. V momente, keď sa mi pach dostal do nosa mala som čo robiť so svojou koncentráciou. No nič, všetci sme sa posadali do lavíc a zbožne dúfali, že sa čoskoro presunieme do učebne. Lenže naše prianie bolo márne. Vyučujúci zavrel dvere od pitevne a začal výklad. Myslím, že každý mal problém s koncentráciou a smradom v miestnosti. Najhoršie bolo to, že pitevňa nemá okná. A aj keby mala, asi by sa ani neotvorili, pretože tam bola neskutočná zima. Nuž čo, nejako s tým smradom vymávam. V tej chvíli som bola vďačná za môj trojmetrový šál objímajúci môj krk. Odmotala som kúsok šálu a omotalo som si ho vyššie. Vyzerala som asi ako člen ál – kaida. Prednášajúci po chvíli zastavil výklad a nechápavo na mňa pozeral.
„ Slečna, prosím Vás, dajte si ten šál dole z tváre.“: sucho poznamenal muž v bielom plášti.
„ Áno, prečo nie. No môžem Vás poprosiť, aby sa na chvíľu otvorili dvere ?“: zdvorilo som bránila čuchové orgány všetkých zúčastnených.
No na blbú otázku blbá odpoveď.
„Prečo ? Vám tu niečo smrdí ?“: opýtal sa ma prednášajúci z riadnou dávkou nechápavosti k mojej požiadavke.
Vzhľadom na to, že na pitevnom stole ležala tri dni odstáta tráviaca sústava aj s obsahom, som teraz nechápavo pozerala ja. V danom okamihu som však z časti zo slušnosti a taktu a taktiež riadnou dávkou sebazaprenia odpovedala : „ Nie prepáčte.“
Vtedy nám to smiešne nebolo, no dnes sa na tom dokážeme zasmiať. A hlavne na prvákoch, ktorý majú cvičenia z morfológie stavovcov v piatok.
Ako sa semester blížil ku koncu, bol nám oznámený aj termín II. čiastkovej písomky. Až na pár výnimiek naša príprava pozostávala aj z učenia. Jednou z tých, ktoré sa taktiež pripravovali svedomito na písomku bola naša spolužiačka Betka. Betka je veľmi milé a citlivé dievča do chvíle, kým nezačne stresovať. Vtedy jej mozog prepne na úsporný režim a všetko logické myslenie je presunuté do zadnej časti tela. Betka v ten deň behala od jedného k druhému a postupne znervózňovala celý krúžok. Dokonca aj mňa. Nuž to Betka nemala robiť. Nech mi je pán Boh svedkom – Betku mám skutočne rada – ale bolo to silnejšie ako ja. Zavolala som milú stresujúci a dala jej logickú otázku dúfajúc, že sa aspoň na chvíľku odpúta od tej písomky.
„Hej Betka, mali sme sa naučiť aj zubné vzorce ?“
„Samozrejme, že mali. Čo je to za hlúpu otázku? Ty ich nevieš ? Neboj poradím ti – teda ak budem mať čas. Vieš lebo ...“
„Betka spomaľ !“ : musela som ju prerušiť, lebo znova začala vyvolávať paniku.
„Vieš všetky zubné vzorce ?“
„Jasne !“ : Betka odpovedala stručne z dôvodu hromadného presunu do učebne, kde sa konala písomka.
„A vieš aj zubný vzorec hydiny ?“ : opýtala som sa.
Čakala som, že sa hlavný zdroj stresu zasmeje. Ibaže jej mozog prepnutý na úsporný režim reagoval úplne opačne a skratoval.
„A ty ho vieš ?“:opýtala sa ona mňa.
„Nie veď...“
V záujme zachrániť písomku sa Betka rozbehla za vyučujúcim.
„ Prepáčte prosím Vás ..“
Áno správne predpokladáte. Betka sa spýtala (so všetkou vážnosťou a jej gracióznosťou) aký zubný vzorec má hydina.
Vyučujúci pozrel viditeľne zaskočený na milú spolužiačku a sucho odvetil :
„Slečna, to sú ale hlúpe vtipy!“
Chvíľu som bola v rozpakoch, nevedela som či sa mám smiať, alebo ako vlastne mám reagovať. No Betka tomu dala korunu.
Keď si sadala vedľa mňa odmerane poznamenala:
„Táto škola má slabú úroveň. Predstav si, ani on nevedel ten zubný vzorec hydiny. Ale to ti poviem, ak mi ho dá do písomky, tak sa odvolám!“
Na obranu nášho pedagóga musím poznamenať : síce naozaj nevedel zubný vzorec hydiny, ale jeho nevedomosť má pragmatický dôvod. Hydina totiž žiadne zuby nemá, takže logicky
nemôže mať ani žiadny vzorec.
Najväčšie prekvapenie prišlo na vyhodnotení písomiek. Betka mala o 2 body viac ako ja. Nuž nie vždy je dôležité logické myslenie, niekedy je asi lepšie sa nakockovať - presne ako Betka.
