O neústupných ošetrovateľoch
Po druháku na medicíne som si zohnala brigádu ako sanitárka na úrazovom oddelení. Na ozajskom oddelení, kde som sa starala o ozajských pacientov. No proste vážna a zodpovedná práca. A tak som s vážnym a zodpovedným výrazom aj chodila po chodbách.
Ibaže vždy, keď som stretla ošetrovateľa, zvykli do mňa štuchať a hovoriť mi, nech sa usmejem. Najprv to bolo, že hej, postupne podmienený reflex silnel a pretrvával aj v neprítomnosti ošetrovateľov. Navyše, úrazové oddelenie je prevažne veselé. Zvlášť chlapi. So stabilizovanými zlomeninami a liekmi proti bolesti už bol život zase zábava. Som vždy čakala, aký vtip na mňa vytiahnu, keď pôjdem do izby. Alebo starý pán, čo rozprával laškovné hanbaté básničky snáď z prvej republliky.
Na JIS-ke tam vtedy aj jeden mladík vo vigilnej kóme. Tiahlo stenavo kvílil, že to liezlo až do kostí. Už len dívať sa na ubolené na kosť vicivené telo bolo pre mňa často takmer neznesiteľné. Bola som z neho rozhodená a smutná. Zase raz som kráčala dlhou, studeno osvetleniu chodbou. "Môžem-sa-rozhodnúť," povedala som si. Raz, dvakrát, dokola. Kým sa to nezlomilo. Lebo ostatní pacienti za to nemôžu. Otriasť sa, usmiať sa a ísť. Veľké ošetrovateľky môžu byť smutné aj doma.
Úprimne? Nie vždy sa mi to darí, pár pacientov som orevala aj potom. Nie, úplne vždy sa usmievať nedokážem ani ja.
O machlítkach a vôbec
Na jednom z chirurgických oddelení, kde som robila sanitárku rok na to, zase bolo treba strúhať formu. Teda najmä v prítomnosti sestier. Žiadne hihňanie a už tobôž nie sa smiať.
Sanitár trávi s pacientami najviac času. A v zadnej sedemposteľovej izbe sa pacienti navyše často striedali, takže som tam furt umývala a prezliekala postele. Izba bola známa ako hangár a niektorí chronickí pacienti sa tam vyslovene pýtali. Mala som tam "fanklub", ktorý každé ráno čakal s kávou v hrnčekoch, lebo po rannej hygiene som chodila zalievať kávu.
Prvý raz som musela čeliť otázke: "Prečo sa usmievate?" Od pacientov, od návštev na chodbách. "Neviem, len tak, asi keby som sa mračila, budete sa viacej pýtať."
Nezvyknem sa predstavovať a vlastne som nemala ani menovku, ale pacienti mi občas hovorili Usmievavá.
Vtedy niekedy som sa začala aj častejšie maľovať (dvadsaťtriročná). Okolie zvyknuté na môj celoživotný prírodný vzhľad sa tiež nestíhalo čudovať. Tak nejak som si postupne zadovážila machlítka a začala sa maľovať.
"Prečo sa maľuješ?" To sa pýtali moji kamaráti a známi. "Lebo pacientom sa to páčilo."
Druhú polku brigády som robila na JIS. Tam bola zábava popri robote snáď prikázaním. Pacienti ťažko chorí, pacienti polomŕtvi, pacienti skoromŕtvi, a predsa, sestry sa usmievali, keď rádio dobre hralo, tak sa medzi posteľami chodilo tanečným krokom. Tu sa ma nikto nepýtal, prečo sa usmievam. Bola com Copatá, nie Usmievavá.
O babičke bylinkárke
Prostredie: JIS. Účinkujú: Babička, asi štyridsaťkilová, neurčitého, veľmi vysokého veku a pokročilej demencie. Najdôležitejšie pre príbeh je poznamenať, že jej chýbali dva predné zuby. Ďalej účinkujú: Špenátový mixák (na riedku kašu zmixovaný obed, ktorému špenát dodával jasnozelenú farbu), zdravotný brat a ja.
"Pani Kopková, obed. Jesť ideme."
Babička strácajúca sa v posteľnom prádle ma úplne ignorovala. Civela do stredu izby.
"Obed. Pusu otvorte!"
Babka stále civela.
Na kŕmenie som mala malú čajovú lyžičku.
"Mariška!" zavolala babka a civela, ako keby v strede izby niekto stál.
"Pani Kopková, polievku tu mám. Potrebujete jesť."
"Mariškááááá!" Ináč mala zuby pevne zovreté. Na oslovenie či dohováranie nereagovala.
No nič. "Mariškááá!" vyčíhala som si prvé A. Chýbajúce zuby mala tak akurát na šírku lyžičky. Babka logla. Chvíľu pozerala, potom zase uprela oči do stredu izby.
"Mariškááá!" Ibaže ak sa mi darí aj strčíť babke lyžicu medzi zuby, s výdychom zvyšku babka čo-to vyprskne. Jasnozelené, špenátové. Babka je potečená špenátom, podbradník potečený, posteľné prádlo oprskané, ja oprskaná.
Zdravotný brat ma chvíľu sledoval. S rovnakým úsmevom, s akým naťahoval lieky do striekačiek. Hm, Mariška, mariška... Bohvie, čo videla, čo jej behalo hlavou. Asociácii na bylinky som sa len ťažko vyhýbala.
"Mariškáááá!"
Dívam sa na seba, na zbytok špenátu v miske, špenát na babke, na mne, na posteli. Na sestriaka na opačnej strane izby.
Alex, ja som asi pochopila. Všetky tie drobnosti, šplechy, "průpovídky" a iný miestny folklór na tomto oddelení. Niekedy čiernočierny. Nie je to o tom, čo sa deje, ale o tom, ako to vidíš... tisíce drobností aj väčších vecí na tomto oddelení keby neboli do smiechu, boli by do plaču... (alebo na zbláznenie).
Záverom
Vlastne... ľudia sa ma pýtajú, na čo myslím. Že ma videli v meste len ísť a usmievať sa.
Alebo že je preboha pred siedmou, ja som v škole a usmievam sa medzi všetkými tými šedými rannými ksichtami.
Nespomínam si, že by som mala nejaký zvláštny dôvod. Keď nepočítame slnko, stromy, že je hnusne tak sa nebudem hnusne tváriť aj ja, že ide oproti niekto sympatický, alebo mi napadne nejaká tá veselá príhoda z archívu, zaujímavá úvaha alebo nápad... Alebo mám kútik zaradený na neutrál jednoducho trochu vyššie.
Asi fakt chodím nejakým svojim veselým autobusom.
Pristúpte!
(P.S. Mám príliš rada svoj mozog, než by som si ho svinila nerozumným konzumovaním alkoholu či nejakými drogami a riskovala tie báječné funkcie, čo mi ponúka
P.S.S. Neviem presne, ako označiť muža so vzdelaním sestry, ošetrovateľ je vzdelaním nižšie)
