Tieto slová som písala ešte v nemocnici, pred dvoma mesiacmi, mala som silné nutkanie dať svoje pocity na papier.
Pred pár dňami to bol pre mňa úplne cudzí človek, dnes časť jeho tela je súčasťou môjho. Dnes jeho oblička filtruje moju krv. Niektorým po ňom zostala len spomienka, mne daroval obličku. Ja cítim jeho bytie ešte stále a pre mňa, pokým bude oblička fungovať a budem ju mať, bude žiť naďalej.
Neviem presne, čo sa stalo. Viem len, že nás opustil jeden mladík. Celý život mal ešte pred sebou a možno dokonca ešte vôbec nemal presné plány a ciele, iba množstvo snov. To sa už ale nedozviem. Nepoznala som ho. Ako všetci, ktorým život zachránil, či predĺžil darovaný orgán od mŕtveho darcu.
Určite po sebe zanechal množstvo smútiacej rodiny a priateľov. Lásku...
Aj mne niečo nechal. Neplánovane mi daroval svoju pravú obličku. V deň, keď on navždy opustil tento svet a svojich blízkych, sa mne a ešte pár ľuďom, niektorým navždy, zmenil život. Ja a niekto z Bratislavy nebudeme musieť možno aj dlhé roky chodiť na dialýzu a po rokoch na nej si opäť vyskúšame život v normálnych koľajách. Niekomu inému zas zachránilo život nové srdce a teší sa z každého úderu, iný sa teší z novej pečene... Hneď niekoľko zachránených životov a šťastných ľudí. Nešťastie, ktoré tohto mladíka zobralo preč, sa už neodstane, no vďaka darcovstvu orgánov bude žiť v nás obdarovaných možno aj celé desaťročia.
Vnímam obe stránky veci, no hlavne som šťastná, už som nedúfala. Svoj život som podriadila dialýze, môj vnútorný čas mi plynul podľa každej ďalšej dialýzy. Pre zlé skúsenosti z blízkeho okolia i pre vlastné, akési celoživotné smoliarstvo, som už čoskoro po nástupe na dialýzu nežila v snoch o obličke, ale snažila sa žiť reálne, aktuálne a nič neočakávať. O to viac som bola prekvapená a som šťastná, že predsa i ja mám toto šťastie. Je to vôbec možné? Všetko sa zbehlo tak rýchlo a ja zrazu skrátka nepotrebujem dialýzu. Žiadne hrubé ihly (aj tri, štyri na jednu dialýzu), žiadny stres či dnes a o ktorej začína dialýza. Žiadne bolesti pre napichovanie, trápenie, obmedzovanie v jedálničku a pitnom režime, kamsi odišla aj tá strašná únava a nekončiaca slabosť...
Volám ju Vladko. Milujem svoju obličku, je to moja nová sila, energia a chuť žiť, ktorú som začínala pomaly, ale isto strácať. A ja chcem žiť!
Viem, nieje to navždy, no teraz na to nesmiem myslieť. A vy, ktorí ste stále na dialýze, nezúfajte. Je pravda, že to príde náhle, skrátka, raz ten telefón zazvoní a bude to realita. Dar života od neznámeho človeka...
