Každý deň je dar.. A každý deň som šťastná, niekedy je to len na chvíľu, ale som.. Zoznam autorových rubrík: dialyzacne.., transplantacne.., EPI.., Nezaradené
Bolo to v nedeľu, tretieho novembra minulého roku. Keď kúsok jeho tela splynulo s mojim a moja krv naplnila jeho bunky. Keď jeho oblička sa stala súčasťou môjho organizmu, začala filtrovať moju krv, začala sa nová, v mnohom nepoznaná etapa môjho života..
Už môžem potvrdiť a porovnať, priznať sebe aj vyhlásiť, že to stojí za to. Túžim celým svojim ja, aby sa to už nikdy neskončilo. Táto druhá šanca, ktorú som dostala a ktorú užívam plnými dúškami každý deň. Ak raz, hoc aj o krátky čas to skončí, budem navždy šťastná, že som ho aspoň mala možnosť okúsiť. Život človeka, ktorý sa vďaka darovanému orgánu akoby zrodil po druhý krát.
Na Slovensku trpí epilepsiou asi 50 tisíc pacientov, toto ochorenie je však v zásade charakterizované ako liečiteľné a návrat k úplnému zdraviu je vo väčšine prípadov možný. Výrazný vplyv na to má samozrejme dodržiavanie nielen predpísanej medikamentóznej liečby, ale aj životosprávy a vyhýbanie sa stresujúcim a rizikovým faktorom. Isté percento pacientov však na liečbu ani po dlhých rokoch dostatočne nereaguje alebo sa stav ešte zhoršuje. Nádej na zlepšenie im môže poskytnúť napríklad zmena v liečbe, po viacerých neúspešných pokusoch to býva najčastejšie prechod na úplne nový liek. O jednom, na ktorý som, kým príde na Slovenský trh, čakala skoro rok, vám teraz napíšem.
Prešlo odvtedy sotva pár dní. Od mojej transplantácie. Ešte som sedela ubolená na posteli, o tom, že to bolo len krátko po náročnej operácii svedčili aj spod periny trčiace dreny a katéter na moč. Zvádzala som vnútorný boj. Nie s bolesťou pooperačnej rany, ale s dvoma protichodnými pocitmi. Na jednej strane som cítila obrovskú radosť, šťastie, očakávanie, na strane druhej som smútila za človekom, ktorého som v živote nestretla...
Pacientov, čakajúcich na transplantáciu je na Slovensku niekoľko tisíc. Na novú obličku, srdce, pečeň, kostnú dreň atď. Ja, ako donedávna ešte pacient na dialýze, sa budem venovať hlavne transplantácii obličiek. Resp. alternatívam. Pacientov totiž pribúda, no jedinú možnosť úspešnej liečby zlyhania obličiek - tranpslantáciu majú mnohí v nedohľadne. V rodine sa vhodný darca nenašiel a tak čakajú na tzv. mŕtveho darcu. Táto možnosť ale tiež nieje definitívna, prináša obrovské riziká, nutnosť imunosupresívnej liečby a nemálo pacientov aj na to čaká desaťročia. Novú nádej pre nich by mohol priniesť pokrok v medicínskej oblasti, "výroba" orgánov na mieru...
Kvalitné stravovanie a kvalitná strava je základom zdravia každého človeka. I u človeka, ktorý trpí závažným ochorením je to výsostne dôležitá vec, často práve stravovanie má najväčší vplyv na stav pacienta a môže nielen pomôcť a liečiť, ale i žiaľ, zabíjať... Ostatný raz som rozoberala diabetickú a nízkobielkovinovú diétu. Pred nástupom do DDP sa nielen mňa, ale väčšiny pacientov týka/la nízkobielkovinová diéta. Aké sú ale diétne odporúčania pacienta na dialýze, alebo pacienta po transplantácii?
Ľudia trpiaci rôznymi ochoreniami majú väčšinou okrem medikamentóznej liečby predpísanú aj diétu. Pri slove diéta napadne väčšine hlavne tá redukčná, na chudnutie. Ale tú teraz vynechajme a na chvíľu si pripomeňme tie ostatné, stanovené lekárom. Sama som musela dodržiavať polovicu z nich. Aj keď túto nie, začnem diabetickou diétou a potom nízkobielkovinovou, ktorú som podľa odporúčaní dodržiavala cca 7rokov.
Mesiac. Celý mesiac bez epi záchvatu, to je pokrok. Mám z toho super pocit... MINULOSŤ. Bol piatok večer. Keď som sa prebrala, dezorientovaná a zmätená, pomaly sa dostávajúca do normálu, vedela som, že som po záchvate. Takmer nič pred tým som si nepamätala, okrem pohrýznutého jazyka, či svalovej horčúčky z kŕčov, to však bolo relatívne dobré... Mohlo sa stať všeličo. Môže sa to stať komukoľvek...
Dialýza, ktorú navštevujem, je moderná. V porovnaní s len nedávnou minulosťou určite áno. Ale výraz moderný v tomto prípade u mňa evokuje jej technologickú a dizajnovú uspokojivosť. Pre nás pacientov...
Mráz mi behá po chrbte, keď počúvam kolegov na dialýze, ktorí sú na nej aj desať rokov, alebo aj dvakrát toľko. Mne ostatný rok, môj prvý, príde ako zatiaľ najdlhší v živote. Cítim obdiv a bázeň...
Moja mamka mi veľakrat s hrdosťou aj vtipom opisovala, aká som len bola ako dieťa statočná. Už od siedmych rokov sa ambulancie a nemocničné prostredie stali súčasťou môjho života.
