Ked to boli len prvé dni po transplantácii mojej obličky, nedokázala som stále uveriť. Riešila som stále pocity a myšlienky, ktorých som mala plnú hlavu a vnútro. Aký dopad to bude mať na život ľudí, čo práve prišli o blízku osobu, spoznám ich niekedy? Dokonca aj pocity pre mňa, takého racionalistu neprirodzené, či samotný cudzý orgán, nasilu ale predsa zlúčený a v symbióze s mojim telom neprinesie nečakané...
Alebo aké zmeny to prinesie v živote napokon mne? Zmení sa už konečne niečo k lepšiemu z toho bludného kolotoča, ktorý ma už chvíľami doslova ubíjal alebo naopak, imunosupresia prinesie ako v zlom sne, ešte horšie scenáre?
Prešlo šesť mesiacov, pol roka od transplantácie. O chvíľu to bude sedem mesiacov ani sa nenazdám. Skutočne si to možno ani nevšimnem, lebo môj život sa skutočne výrazne zmenil. Áno, opakujem sa vo výrazoch a to nielen v predchádzajúcej vete, ale aj celom článku. Nevadí. Pretože tieto riadky píšem spontánne a s úsmevom na tvári. K lepšiemu, mnohí ste teda uhádli. Všetko šlo tak dobre, že už po troch mesiacoch som nevydržala byť doma a začala byť aktívnejšia. Sťahovanie sa s priateľom do ďalšieho prenájmu ma len povzbudilo v pocitoch, že oddychovania, rekonvalescencie a akéhosi maródo-leňošenia bolo dosť. Nebojte sa, ja osobne som skrine ani nábytok, či iné ťažké predmety nesťahovala, chcela som prestať s leňošením, nie zodpovednosťou! Postupne som pridávala častejšie prechádzky von na vzduch, začala postupne cvičiť, dokonca napriek užívaniu Prednisonu som úpravou stravy pomaly chudla asi kilo za mesiac. Tiez už som sa občas stretla i s priateľmi, vyhýbala som sa ešte radikálne MHD, napriek zimnému obdobiu si užívala čerstvý vzduch... S každým pohárom čaju som sa vytešovala z možnosti piť bez obmedzení, s každým vycikaním (ďakujem za pochopenie pre použitý výraz), som sa vytešovala z tak prirodzenej činnosti pre väčšinu ľudí, pre mňa ako znovu objavený raj. Dodnes sa pravidelne pri tom usmievam, lebo viem, že je to prejav dobre fungujúcej obličky. Môjho Vladka. Dáva mi toho tak veľa, ako len plne funkčný životne dôležitý orgán človeku, ktorému vlastný zlyhal, môže dať!
Nuž, nevydržala som dlho ani bez návratu do pracovného procesu, aj keď som skôr plánovala prácu na čiastočný úvazok, bála som sa ešte spadnúť do toho naplno. No sotva dva týždne zasielania životopisov a týždeň plný pohovorov priniesol aj atraktívnu ponuku na miesto v stabilnej spoločnosti, o ktoré som sa zaujímala už aj v minulosti ale vtedy to nevyšlo. Tentokrát áno, bolo to nečakané, ale zhodnotila som všetky pre a proti. Dnes neľutujem, hoci sú aj dni, keď sa mi ráno veľmi ťažko vstáva, pre iné, s obličkou nesúvisiace zdravotné problémy, po takmer prebdenej noci. Do práce to ale mám pár krokov pešo a väčšinou sa rýchlo adaptujem, nabehnem na správne tempo bez problémov a snažím sa dokazovať, že prijať ma bolo dobré rozhodnutie. Práca ma baví a napĺňa, neviem či som mala v inej už podobné pocity. Je to zaiste aj tým, že už do práce nechodím ako dialyzovaná. Buď som ráno vstávala do práce po nočnej dialýze alebo po práci šla takmer hneď na dialýzu, s krátkou zastávkou doma, na polhodinu, až hodinu maximálne. Priemerná dĺžka spánku cez týždeň bola od 4-8 hodín a počas DDP mi ani 10hodinový spánok nepriniesol čakanú úľavu od únavy a odpočatie. Teraz sa aj po prebdenej noci zregenerujem za hodinku, dve som už opäť schopná fungovať naplno ďalej. Spávam cez pracovné dni také všade uvádzané minimum no ale ani iné dni nepotrebujem oveľa viac. Ešte stále ma to prekvapuje. A teší. Aj po tom najnáročnejšom týždni v práci mi stačí sa poriadne vyspať, aby som sa zas cítila plná síl, energie a zdravá...
Zdravá... Asi najvhodnejšia formulácia bude, že zdravšia už asi nebudem. Nič nieje dokonalé, tak ako ani ja nie, ani môj zdravotný stav. Je to predsa len dočasné. A aj po transplantácii naďalej, keďže s daným stavom nesúvisia, mávam neznesiteľnénočné bolesti končatín, ktorých pôvod zatiaľ nebol zistený. Stále mávam EPI záchvaty a liečim sa na epilepsiu, tu však (viď môj článok o novom antiepileptiku) vidím istú nádej na zlepšenie, čo začínam aj reálne pociťovať.
Ak niektorí predsa porovnávate len základné rozdiely, že chodila som do práce pred transplantáciou aj po nej, žila sama, resp. s priateľom predtým, aj teraz, snažila sa žiť aktívne a naplno vtedy aj dnes. Či je zmena len v počte običiek? Nie! JA nechodím na dialýzu!
To je neporovnateľný rozdiel oproti spôsobu života predtým a teraz, to je dočasný, no dovolím si použiť označenie, priam medicínsky zázrak. Základná diagnóza mi tak, ako moje vlastné obličky zostáva nezmenená, ale teraz som transplantovaná! Smrteľné ochorenie, nevyliečiteľné, odkazujúce ma na celý zvyšok života na dialýzu, život na prístroji vždy v dosahu dialyzačného strediska, ihlách, injekciách, bolestiach, modrinách a trombozách, slabosti, únave...veľkým počtom pridružených ochorení...kolotoč, ktorý sa nedá zastaviť. Nedá zastaviť natrvalo úspešnou liečbou. Ale dá sa využiť dočasná možnosť, akoby dočasné vyliečenie, u mňa našťastie úspešné.
A to je pocit, ktorý vo mne vyvoláva neopísateľne nádherné pocity. A tak začínam žiť akoby druhý život, s oveľa väčšími a lepšími šancami.
