Pred šiestimi týždňami ma transplantovali. Všetko dopadlo výborne a ja sa už zotavujem doma. Mala som obrovské šťastie (aspoň zatiaľ), vzhľadom k mladej, zdravej obličke, bezproblémovej operácii a žiadnym pooperačným komplikáciám. Cítim sa vynikajúco, mám nový pocit zo života a užívam si každú chvíľu, ktorú mi tento nový stav, nový život prináša. No som si vedomá, že to nieje definitívne a aj ja sa raz opäť budem musieť vrátiť na dialýzu. Žiaľ, priemerný vek transplantovanej obličky je len cca 7 rokov a aj keď sú medzi nami úspešne transplantovaní pacienti aj cez desať rokov, dvadsať, sú aj pacienti, ktorí nemali obličku ani pár týždňov, či iba rok, dva. Moja budúcnosť sa ešte len ukáže, teraz si užívam maličkosti, ktoré to prináša dnes (hlavne takmer neobmedzený príjem tekutín, výdaj tiež by stál za mienku a hlavne, žiadna dialýza). No len pre tieto skutočnosti neprestávam myslieť na fakty, ktoré som už spomenula, na to, že je pacientov na dialýze stále príliš veľa, sú tam aj akútne prípady, ľudia, ktorí akútne potrebujú obličku už teraz. Čo s tým? Okrem transplantácie od príbuzného, či mŕtveho darcu, by tu bola ešte jedna možnosť. Bez rizík spojených s imunosupresívnou liečbou, bez nutnosti čakať na orgán roky, desaťročia, bez nutnosti ohroziť svojich najbližších darcovstvom. Mám na mysli genetické inžinierstvo, vytváranie nových buniek až hotových orgánov z našich vlastných buniek. Pri výrazoch ako klonovanie, či výskum s kmeňovými bunkami mnoho ľudí cúvne a odmieta to, bojí sa toho, nechce o tom počuť. No málokto z týchto ľudí čaká napr. na novú obličku..
Dnes pravidelne počuť z rôznych médií, aké pokroky sa dejú v tejto oblasti. Tu vytvorili pacientovi z vlastných buniek úplne novú kožu, tam novú srdcovú či pľúcnu chlopňu, dokonca nové ucho... Aké by to bolo, keby pacient so zlyhávanými obličkami nemusel nikdy zažiť dialýzu, lebo už v včasnom štádiu ochorenia mu bude vytvorený nový orgán, z jeho vlastných buniek, ktorý mu vydrží celý život, pri ktorom nebude musieť brať lieky na potlačenie imunity, ktorý mu bude slúžiť presne tak ako jeho vlastný – veď aj bude. Áno, je pravda, že k takémuto pokroku sa dopracujeme najskôr tak za desať rokov i viac. Ale je to najväčšia šanca pre všetkých ľudí, čakajúcich na transplantáciu. Aj pre tých, ktorý by sa inak nikdy nedočkali. Aj pre tých, ktorí nemôžu byť transplantovaní pre infekčné ochorenie, či inú kontraindikáciu. A hlavne pre tých, ktorých zdravotný stav je natoľko vážny, že žiadna náhradná liečba pred transplantáciou ich nedokáže zachrániť a oni sú prakticky odsúdení na smrť.
Pred tridsiatimi rokmi by som s týmto ochorením v tomto štádiu už nežila. Dnes mám šťastie, že som úspešne transplantovaná (zatiaľ, takto formulovať sa to dá až po roku), no o tridsať rokov už možno budem mať v tele novú obličku, vlastnú.
Možno o taký čas budú nové obličky, náhradné za tie nefunkčné, ale aj všetky ostatné, životne dôležité orgány, bez ktorých nedokáže človek prežiť tak dostupné, ako trebárs jablká...
