Každú jednu návštevu ambulancie ma sprevádzala samozrejme ona a potom sme sa dlho smiali, po pár rokoch, keď mi opisovala moju nebojácnosť. Keď sme boli na rade, vbehla som dovnútra, akoby niečo rozdávali... A tiež som ešte v predstihu s flegmatickým výrazom v tvári robila tak dobre známe úkony v tej ktorej ordinácii. Ale vraj tie skutočné herecké výkony boli pri odbere krvi. Sestričky boli vždy prekvapené, ako som sama hneď vystrela ruku a s odhodlaním, akoby to bola samozrejmosť, som ich nabádala, nech už ma konečne odpichnú, lebo mi ide vlak..autobus... S detským štýlom som im "nadávala" do upírov a miesto plaču, alebo strachu, som sa zvykla smiať. Alebo sa rozprávať s mamkou, akoby sme sedeli kdesi na zmrzline.
A aj sama sa pamätám na jednu príhodu, keď mi išla odobrať sestrička na nefrológii krv z predlaktia a ja som sa pozrela na ihlu a zažartovala, že vo mne už predsa žiadnej krvi niet! "Neboj sa, ešte jej je tam toľko, žeby si neverila". A čo čert nechcel, aj tejto skúsenej pani sestričke sa podarilo netrafiť. To ma rozosmialo, sa pamätám, ako som sa nahlas smiala, že mi nechcela veriť, že už po toľkých odberoch nemám žiadnu krv...
To bolo moje detstvo plné častých odberov, no bez strachu z ihiel a bolesti. Teraz je všetko inak. Navonok pri odberoch a pohľade na ihly vôbec nevidno, čo to so mnou robí. No teraz nech zbadám akúkoľvek ihlu, vidím v tom len jedno. Dialýzu. Vidím blížiacu sa ďalšiu dialýzu, na ktorú chodím tri krát do týždňa a opäť to nechcené a bolestivé napichovanie. Niekedy sa mi hrnú do očí slzy a snažím sa klipkať očami a zhlboka dýchať, pri najhoršom imitovať zívanie, časom overené triky ako prichádzajúci plač v nevhodnú chvíľu zahnať do kúta. Niekedy je to ale horšie a to hlavne, keď už vidím tesne pred začatím HD (hemodialýzy) tie ihly. Mám pocit, že sú hrubé za všetky ostatné. Nevidím ihlu, ale kus železa, ktoré mi pripadá na zabodnutie do mojej tenkej rúčky tak ozrutné, ako slon oproti mravcovi. Zvýši sa mi tlak, zrýchli tep, zaleje ma horúčava a takmer nedýcham, kým nieje za tým. Lenže za tým, má dlhú cestu. Za prvou ihlou nasleduje ešte druhá a nie tak zriedka tretia, ak je niektorý vpich neúspešný. A ani tým sa to nekončí, pretože nasledujú nekonečné štyri hodiny trvania dialýzy. Často štyri hodiny bolesti, alebo nepríjemného pocitu v ruke, strehu aj strachu, hodiny, ktoré idú vždy pomalšie ako iné...
O samotnej dialýze vám napíšem nabudúce. Práve som sa z jednej vrátila a som veľmi unavená, idem si ľahnúť. Tento konkrétny príspevok som napísala aj preto, no aj pretože ma inšpiroval iný, v ktorom sa písalo o ihlách. Ja už budem do konca života vnímať ihly inak, ako keď som bola dieťa, pretože sú súčasťou HD a na tej som žial závislá. Niekedy keď ma chytá sentiment mám chuť byť opäť tým malým dievčatkom, nebojácnym a statočným, flegmatickým a hlavne s krajším pohľadom na celý svet....
