GLASNOSŤ PO SLOVENSKY
Glasnosť to má na Slovensku ťažké. V Sovietskom zväze už pred dvoma rokmi uvoľnili do knižníc 10 000 zakázaných kníh (Týždenník aktualít č. 45/1988), ale my sa zrazu hrdíme samostatnosťou a odmietame nasledovať náš veľký vzor. Dlho som čakal na odvážlivca, ktorý sa odhodlá napísať o zakázaných knihách u nás. Keď si trúfol j. Sopóci v LT č. 35 oznámiť verejnosti, že autori ako napríklad A. Gide, M. Kundera, T. G. Masaryk, G. Orwell, A. Solženicyn. D. Tatarka a ďalší sú prohibitní, pomyslel som si: Ľady sa pohli. Ako optimisticky naladený prívrženec perestrojky očakával som v ďalších číslach LT fundované úvahy o histórii a poslaní našej cenzúry s konkrétnymi údajmi, kto, kedy, čo a prečo zakázal. Redakcia LT má však zmysel pre realitu a pozná hranice, ktoré neradno prekračovať. Namiesto vysvetlenia, prečo sa nesmie u nás už roky vydávať dielo F. Kafku a prečo jeho Dopisy Mileně sú prohibitné, zverejnila hneď v č. 36 informáciu o zozname zakázaných autorov v USA, kde vraj figuruje aj tento slávny pražský spisovateľ. Po ústupnom manévri prišiel v č. 37 malý výpad vpred – J. Lenčo navrhuje prehodnotiť „antisocialistickosť“ spisovateľa A. Gida a vydať znovu jeho romány (najskôr by však mali byť uvoľnené jeho knihy z takzvaných zvláštnych fondov knižníc). V tom istom čísle LT sa dozvedáme, že v Sovietskom zväze pripravujú vydanie próz F. Kafku. Čitateľom sa má v hlavách fixovať kontrast slobody a neslobody – sovietski pacujúci môžu čítať aj knihy, ktoré sú zakázané proletárom v USA. Možno však čítať aj iný podtext: F. Kafka sa vydáva už aj v ZSSR, prečo by sa nemohol tiež u nás?
Neviem pochopiť, prečo redakcia LT vybrala z ohlasov na článok j. Sopóciho práve list D.Tupíka. Dúfam, že nie preto, aby problém prohibitných kníh zmietla zo stola. Vedúci oddelenia (zvláštnych fondov?) Univerzitnej knižnice v Bratislave D. Tupík sa totiž tvári, akoby tento problém vôbec neexistoval. Podľa neho existujú len knihy „vyžadujúce zvýšenú ochranu“, ktoré sa nepožičiavajú mimo knižnice, ale len prezenčne. Zámerne hádže do jedného vreca vzácne staré knihy, ktorých ochrana je pochopiteľná, s knihami politicky závadnými. Stovky, možno tisícky takýchto kníh je opečiatkovaných veľkým potupným „Z“, ich lístky sú odstránené z čitateľského katalógu, a keď ich aj vystopujete v katalógu služobnom, musíte ísť prosiť o povolenie vedúceho oddelenia zvláštnych fondov. Keď som pred niekoľkými rokmi skúšal šťastie na tomto tajuplnom oddelení, nepochodil som. Pán D. Tupík (myslím, že to bol on) usúdil, že by knižka o T. G. Masarykovi mohla mať na mňa nepriaznivý vplyv a radšej ma pred ňou uchránil (bez akéhokoľvek vysvetľovania).
Na začiatku roku sa v časopise Kmen (7/1989) objavila informácia o pokynoch Ministerstva kultúry ČSR vrátiť časť zakázaných kníh do knižníc – napríklad knihy T. G. Masaryka, E. Beneša, J. Čepa, J. Durycha, J. Zahradníčka, K. Šiktanca, J. Šotolu, H. Bělohradskej a ďalších. Žiaľ, doteraz nebol zverejnený úplný zoznam uvoľnených kníh, tobôž zoznam kníh, ktoré sú naďalej prohibitné. Publikovaný bol len jediný konkrétny údaj – počet zakázaných českých beletristov dosiahol úctyhodné číslo 110 (Kmen č. 14/1989).
Dodnes sa mi tiež nepodarilo zistiť, či boli podobné glasné opatrenia prijaté aj na Slovensku. Články J.Sopóciho a D.Tupíka v tomto ohľade veľké nádeje nedávajú.
P.S. Práve sa mi dostalo do rúk deviate číslo Slovenských pohľadov, v ktorom V. Mikula píše o prohibitných knihách. Vraj už v marci rozhodla porada nemenovaných funkcionárov o „uvoľnení literatúry, ktorá podlieha zvláštnemu režimu sprístupňovania“. Zoznam uvoľnených kníh má 8 strán a V. Mikula z neho publikuje malý výber – medzi 46 autormi sú aj A. Gide a F. Kafka. Ostáva však jedna otázka nezodpovedaná: Ak boli knihy A. Gida a ďalších „uvoľnené“, prečo ešte stále na ich štúdium treba povolenie vedúceho oddelenia zvláštnych fondov a prečo si ich nemožno požičiavať mimo knižnicu, ale len prezenčne (ako to vyplýva z článku J. Sopóciho)?
Slavomír Flimmel, Púchov
Poznámky:
1. Vetu napísanú kurzívou redakcia LT vynechala.
2. V redakcii LT neboli všetci eštébáci. Aby som nehádzal všetkých do jedného vreca, vymenujem tých, ktorých som našiel v registračných protokoloch ÚPN:
Šéfredaktor: Vincent Šabík – dôverník, neskôr agent ŠtB
http://www.upn.gov.sk/regpro/zobraz.php?typ=kraj&kniha=73&strana=61&zaznam=67373
Redaktori:
Ľuboš Jurík - dôverník, neskôr agent ŠtB
http://www.upn.gov.sk/regpro/zobraz.php?typ=kraj&kniha=71&strana=74&zaznam=65514
Peter Valček – agent ŠtB
http://www.upn.gov.sk/regpro/zobraz.php?typ=kraj&kniha=86&strana=74&zaznam=80292
Sekretára redakcie Igora Cibulu som tam síce našiel len ako preverovanú a nepriateľskú osobu, ale jeho činnosť v r. 1989-94 je dostatočne verejnosti známa.
