Po viacerých Tininých upozorneniach „ Paťo ty magor, ako si mohol toto vyvádzať!“ a pod. som už radšej od všetkého upustil. Ale, stálo to za to. Herečka je to ako sviňa a nebabrala sa s ničím. No musím uznať že Tina má fakt zaujímavé kolegyne ale musím im dať pokoj. Dám, ale len nachvíľu :D.
Teraz s touto našou dochrámanou ženskou je to biedne. Vkuse narieka a keď jej poviem, že to nie je nič strašné a smrteľné, tak na mňa ešte dva dni zazerá a nadáva mi do kktov. Ťažké niekedy ulahodiť. A tak sme sa pohádali a kašlal som na to. Jedna známa mi povedala, že by bolo fajn niekam vypadnúť. Povedala že ma bude čakať na námestí pred siedmou. Ja samozrejme som proti takýmto nápadom nikdy nič nemal. Kukol som na nete nejaké vlaky a hneď som volal taxík. Kúpil som si lístok, samozrejme zľavnený. Ja nikomu nebudem dávať nič navyše. Už na stanici to bolo veľmi zaujímavé. Homlesák ako vystrihnutý z nejakého Nota bene, no bohovský bol. Smrdel ako keby mal našťané v topánkach už od decembra ale najviac ma zaujali jeho ruky. Mal ich úplne čierne, a nebol to černoch, cigáň ani Mongol. Nechápal som ale ja som mal takýchto vždy rad a rád by som medzi nich raz zapadol. Len nech ma ešte chvíľu všetci serú a skončím takto. No sadol som si k jednému manažérovi a zdalo sa mi to veľmi čudné, lebo ja som človeka v obleku ešte vlakom ísť nevidel. Cesta bola krátka a už za chvíľu som vystupoval v Trnave. Krásna rozdrbané dlažba a holub čo mi skoro vletel do huby. Škoda že nebol pečený. Prešiel som cez celú stanicu a zastavil ma týpek v starom ošúchanom kabáte a s troma dlhými chlpmi pod nosom. Hovorím si čo takýto čudák môže odo mňa chcieť. Strčil pravú ruku pod bundu a vytiahol strojček na holenie v krabici. „Čisto nový a značkový!“ Parádne som sa zasmial a poslal som ho do riťi. Bolo pol štvrtej a mal som ešte do siedmej dosť času. Prechádzal som parkom a krásne mi zavoňali už jarne rozkvitnuté kríky. Nádhera, pomyslel som si. Keby tak teraz s tadeto všetci zmiznú do pce, a ostanem tu sám ležať na deke s fľašou vína. No nestalo sa tak. Skôr ma začal trápiť hlad a jediné miesto čo mi prišlo na rozum bol poondiaty McDonalds. Z duše ho nenávidím ale šiel som tam. Cestou som pokukal samozrejme nejaké miestne fešandy ktoré sa všetky niekam ponáhľali a všetky mali okuliare na očiach. Mal som ich aj ja a tak som nerušene mohol kukať navyše bez žiadnych ich vyčítavých pohľadov. Prechádzal som križovatkou pri zimnom štadióne a vedľa mňa zastala mamička s kočíkom a malým Číňanom vnútri. Kuknem sa na ňu a ona bola biela. Pozriem zase dolu a nemýlil som sa. Nechápal som. Veď Peugeot je francúzsky a nie z Číny. A je mi to jedno. Dlhé zápchy, smrad, hluk a malý Číňan. Toto je v riťi. Už mi začali liesť na nervy autá a tak som vbehol ešte na červenú do križovatky. Skoro ma zrazil nejaký blázon z Galanty na Škode 105. „Čo si klepeš na čelo, keď ti ja jednu klepnem tak ti môžu už akurát na patológií po hlave klepať“. Chumaj. Už som konečne prešiel a bol predo mnou ten fastfood. Ja viem že mnohý to majú radi, aj ja som mal ale už sa mi to nejak zhnusilo. Ale aspoň fajn pipky sa tam chodia pretŕčať, už keď nič iné. „Dobrý deň, čo si dáte?“ s úsmevom na mňa kukala asi 150cm vysoká ženská so 90 kilami. Zaškeril som sa, a napadla mi Melíškova veta „Krky s hríbama a kolienkama“ toto som jej povedal a nechápavo na mňa pozerala že čo to od nej chcem. Hovorím toto chcem. Po dvoch minútach dohadovania som s tadiaľ odišiel hladný. Ale za tú srandu to stálo!
pokračovanie nabudúce... Paťo
