Myslela som,že sa bud niekto pomýlil,alebo sa neaké zlaté deti hrajú.Ved mňa doma hľadajú len minimálne a tobôž nie večer ,ked rande s nikým nemám naplánované.A tak som nechala panvicu panvicou a šla otvoriť.Kým som odomkla všetky tie bezpečnostné zámky prešlo hádam aj 5 minút.A hľa za mojimi krásnymi drevenými dverami stáli najlepšie ženy môjho života.Viki,Lusy aj Dáša.V rukách držali teplú krabicu Davinciho pizze,fľašu Portského a hriešne dobrú,čokoládovú zmrzlinu!
Myšlienka spoločne stráveného večera(ako za starých čias)ma zahriala pri srdci hned pri pohľade na nich.A tak sa všetky nasáčkovali dnu,do môjho útulného bratislavského bytíka a zábava sa mohla začať.O 15 minút vyzerala obývačko-spáľna ako po výbuchu v Hirošime.Po zemi sa válali krabice od najlepšej pizze sveta,značkové kabelky,vreckovky,vankúše ale aj Lusy.Dášine dlhé nohy dráždili lacno-drahý kávový stôl z ikei a Viki sa pohrávala s myšlienkami ale aj s vreckovkou.Ja som zatiaľ v kuchynke(rozmery približne rovnaké ako kuchynka,s ktorou sa hrajú škôlkari)pchala zmrzlinu do pohárikov a snažila sa ju spravodlivo rozdeliť.S pomocou tej maškrty sa rozviazali naše ústa a témy rozhovorov sme menili jedna radosť.Prebrali sme nového,čerstvého priateľa Dáši,moju novú robotu(kniha),sexi ochlpenie nášho spoločného priateľa Paťa,recept na syrovú polievku,novú kolekciu topánok od Blahnika,filmy,ktoré sme za čias mládí spolu videli(nuni,charlie),Vikinu nadšenosť stať sa matkou,blížiacu sa dovolenku,krásu tulipánov i Lusyn vynovení šatník.Najviac sme sa však povenovali téme polôh pri milovaní.Koľko ľudí toľko chutí,to je základné pravidlo, ja viem.Ale predsa aspoň mi štyri(vidieť,že sme rovnaká krvná skupina)sme sa zhodli,že je nám proti srsti milovanie zo zadu.Príde nám veľmi neosobné a lacné.Zato česť výnimkám.A ako vieme ,vkus človeka sa stále mení,teda počas života by sa mal.Preto ani mi nevieme, kedy mu prídeme na chuť,Možno snád niekedy v budúcnosti.
Ani sme nezbadali,že prešli už dve hodiny,čo sme spolu.Uvedomili sme si to až vtedy,ked po nás drahé polovičky chceli vydať pátranie.Ale nemuseli,však sme boli iba na pokeci.Ešte u mňa vydržali trištvrte hodinu,a potom si obuli značkové lodičky, pobalili vypadnuté vecičky z dlážky do skvostných kabeliek a nasadli do svojich lesklých fárov so slovami štvrtok už vážne u Karola.To je moja kaviareň,ved to už viete.Karol,ten čo mi vymenil čaj,ten čo má 26-preč.Inak celkom fešák.
Ked som im zakývala a poslala poslednú vzdušnú pusu cez balkon(jaaj,zabudla som, ja mám aj balkon,a je fakt super a aj ho často využívam,možno nie tak často ako tie holuby,čo mi naň chodia kakať,ale pomerne často,fakt.)vrátila som sa do bytu a našla tam,zabudnuté ešte neotvorené portské.Aspoň je o výhovorku viac,na dalšiu čisto ženskú párty.Ved viete,tieto majú niečo do seba...
