Na Pusťák, ako Zvolenčania ten svoj staroslávny hrad familiárne volajú, smerujú počas výstupu stovky, ba i tisíce turistov. Zanietených, i sviatočných. Tešia sa na stretnutie s priateľmi, na nové známosti, ktoré sa aj vďaka takýmto akciám rodia, zabavia sa pri muzike, divadelných či šermiarskych scénkach, zjedia tradičný guľáš, zapijú ho pivom či vínom. Klasický, napriek tomu nevšedný turistický deň. Tí, čo písali prvé stránky histórie tohto podujatia, si možno len s nostalgiou spomenú na posedenie pri praskajúcom ohníku, na chuť opečenej slaninky alebo klobásky, na jemné brnkanie do strún gitary... Ktovie, či sa vôbec zachovali ich mená, či ich niekto pri slávnostnom otvorení vysloví... Pritom odvtedy uplynuli len dve desaťročia. Výstup na Pustý hrad sa z rýdzej turistickej vychádzky zmenil na masovku, na ktorej nemôžu chýbať ctení hostia, premiéri, či prezidenti. A to nielen v čase, keď sa zvolebnieva. Ale čo už? Ideme s dobou. Napokon sme na hrade, kde o kráľovské návštevy nebola núdza. Ak takáto neformálna návšteva vedie k prítoku financií na archeologický výskum i na rekonštrukciu tejto významnej kultúrno-historickej pamiatky, tak prečo nie?
Hoci táto fotka pochádza z roku 1925, takto si na Pustý hrad pamätajú mnohí skôr narodení Zvolenčania
Po vynovenom chodníku
Kto vyjde na kopec nad ústím Slatiny do Hrona po dlhšom čase, azda od prekvapenia zabudne aj zatvoriť ústa. Pustý hrad omladol, opeknel, a dnes už vari ani nehodno o ňom hovoriť ako o Pustom, načim je vrátiť sa k tomu starému a pôvodnému: Zvolenský hrad alebo Starý Zvolen, aby si ho azda niekto neplietol s pyšným zámkom priamo v meste.
Začiatok náučného chodníka na Pustý hrad
Návštevníci Pustého hradu dostávajú od júna celý balík informácií vďaka tabuliam náučného chodníka. Ten tu síce existoval už niekoľko rokov, no nad jeho kvalitou sme neraz mohli krútiť hlavou. Nové tabule sú esteticky, graficky príťažlivé a bohatstvo informácií vzrástlo nielen tým, že tých tabúľ je dnes viacej (predtým 13, dnes 20), ale najmä ich obsahom, a to čo sa týka informácií o histórii hradu, i o prírode hradného vrchu. Dôležitá je aj skutočnosť, že tieto informácie sú podané prijateľným, čitateľným štýlom, takže veľa dajú nielen odborníkovi, ale najmä laickému návštevníkovi, a o tom by práve náučný chodník mal byť. Mali sme možnosť prejsť sa mnohými inštruktážnymi cestičkami doma i v zahraničí, no bez štipky lokálpatriotizmu môžeme napísať, že tento vynovený chodník na Zvolenskom Pustom hrade možno zaradiť medzi top.
Bývalá horáreň na Haputke sa ma stať informačným centrom. Pravda, ak ju skôr nezožerie zub času.
Začiatok náučného chodníka nájdeme na Haputke za zvolenským Zimným štadiónom. Chátrajúca budova obďaleč je bývalá horáreň, ktorá by sa mala stať informačnou bázou pred samotným výstupom. Pravda, až potom, kým sa na jej rekonštrukciu podarí zohnať financie, ak ju - samozrejme - dovtedy nespapká nenásytný zub času. Náučný chodník je dlhý 6 400 metrov a bežný turista zvládne túto trasu asi za tri hodiny. Škoda sa však ponáhľať, veď núka sa nám plná náruč zážitkov z unikátnej historickej lokality, zo živej i neživej prírody, i z ďalekých výhľadov. Chodník sa hadí po strmom severnom svahu. Na čelo rýchlo vystúpia zdravé kvapky potu, ale načo sa hnať, šliapať ako o dušu. Už prvá skalná vyhliadka nad ústím Slatiny do Hrona dáva príležitosť vydýchnuť si. Nevšedný pohľad na mesto Zvolen - a to aj pre staronového návštevníka - sa otvorí z nového rúbaniska. To však už priechodom v hradnom múre, v ktorom tušíme bývalú bráničku, prichádzame na Dolný hrad.
Pohľad na Zvolen od Dolného hradu
Dominantou Dolného hradu bývala päťpodlažná obytná veža
Izabelin svadobný denár - jeden z najpozoruhodnejších archeologických nálezov počas výskumu na Dolnom hrade
Tabule náučného chodníka sú estetické a bohaté na informácie, ktoré veľa povedia nielen odborníkovi, ale aj laickému návštevníkovi
Keď Pustý hrad nebýval pustým...
Archeologický výskum na Zvolenskom hrade sa začal v roku 1992 a spája sa s menom Václava Hanuliaka, ktorý mu venoval nielen všetky svoje vedomosti a skúsenosti, ale aj obdivuhodné nadšenie. Dnes sa na svoje dielo pozerá z niektorej hviezdy zasvätenej archeológom, keďže v roku 2009 po ťažkej chorobe predčasne opustil nielen svoj hrad, ale celý tento pozemský svet. Ale vychoval si schopného nasledovníka. Je ním Zvolenčan Ján Beljak, ktorý sústredil svoju pozornosť a bádateľské snaženie na odkrytie Dolného hradu. Dominuje mu torzo obytnej veže, ktorá sa postupne dostáva spod nánosov času. V dobe svojej slávy, niekedy v 13. - 14. stor., mala päť podlaží a jej obytný priestor dosahoval viac ako tisíc metrov štvorcových. Ide o architektonicky výnimočnú stavbu, ktorá má zachované obdoby zrejme až na Ukrajine. Na prvý pohľad vidno, že za štyri roky od chvíle, čo tu Ján Beljak zaryl do zeme objaviteľský rýľ, sa tu vykonal veľký kus práce. Najprv však musel poopraviť tvrdenie svojho učiteľa, ktorý hovoril, že celý hradný komplex (Horný a Dolný hrad plus spojovacia časť) má viac ako sedem hektárov. Nové merania ukázali, že je to „len“ 4,7 ha, ale aj to stačí na to, aby Pustý hrad nemal na Slovensku konkurenciu a je málo hradov na starom kontinente, ktoré sa mu - čo sa týka rozlohy - vyrovnajú. Nemožno obísť fakt, že na odkrývaní tajomstiev hradu majú zásluhy desiatky mladých ľudí - účastníkov pravidelnej Letnej školy archeológie.
Takto asi vyzeral Zvolenský hrad v čase svojej stredovekej slávy
Medzi najcennejšie objavy tohtoročnej letnej sezóny patrí odkrytie urny, ktorá predbežne poukazuje na existenciu pohrebiska v dobe bronzovej. Keďže na kopci, na ktorom vyrástli v stredoveku dva hrady, mali svoje sídliská ľudia v dobe, keď bol symbolom moci a bohatstva bronz, takýto nález sa dal očakávať, hoci vo Zvolene, konkrétne napríklad v časti Balkán na brehu Hrona, odkryli veľké lužické pohrebisko už pred viac ako polstoročím a aj z iných miest zvolenského chotára sú známe nálezy z doby bronzovej.
Nálezy črepov dokladajú, že na hradnom vrchu žil už človek v neskorej dobe kamennej, v eneolite. Ako sme spomenuli, rušno tu bolo v dobe bronzovej a aj z neskoršieho obdobia, z čias pred naším letopočtom, keď dejiny strednej Európy písali najmä Kelti, sa tu našli stopy po pobyte človeka, konkrétne po ľude púchovskej kultúry. V čase Veľkomoravskej ríše bolo centrom stredného Pohronia hradisko na kopci s príznačným názvom Priekopa alebo Hrádok, ktorý sa nachádza nad dnešným všešportovým areálom na protiľahlom svahu údolia Neresnice. Odtiaľ sa správne centrum prenieslo na Zvolenský hrad niekedy v 12. storočí. Archeologický výskum ukázal, že základy veže, ktoré dnes môžeme vidieť na najvyššom bode hradného kopca, siahajú do druhej polovice 12. stor. Zvolenský hrad vyrástol ako centrum feudálneho panstva, ale aj ako stredisko rozsiahleho komitátu, Veľkej Zvolenskej župy, ktorej územie siahalo od doliny Hrona do Turca, na Oravu, po poľské hranice. Zo županov sa stal najlegendárnejším magister rytier Donč, ktorý pôsobil v neľahkých časoch bojov o uhorský trón. Najprv sa stal prívržencom oligarchu Matúša Čáka, no neskôr prijal za svoje reformy nového kráľa Karola Róberta z Anjou a stal sa ich podporovateľom. Vyzerá to tak, že zatiaľ čo Horný hrad bol sídlom župana, Dolný bol kráľovským letoviskom, kam uhorskí panovníci radi chodievali. Lákalo ich najmä bohatstvo rozľahlého Zvolenského lesa, ktorý bol ich veľkým loveckým revírom a ktorému vďačia za svoj vznik a existenciu viaceré pohronské a podpolianske dediny, ako je napríklad Hrochoť, Zolná, Očová alebo Hájniky. Je pravdepodobné, že práve na tomto hrade sa stretol kráľ Belo IV. s haličským kniežaťom Danilom, aby urovnali spory a aby priateľstvo spečatili sobášom uhorskej princeznej Konštancie s Danilovým synom Levom. Táto udalosť sa spomína v Haličsko-volynskom letopise, v ktorom sa ako miesto stretnutia udáva Izvolin. Udialo sa to pravdepodobne v auguste 1247. V tom čase sa však nachádzal na mieste dnešného Zvolenského zámku kráľovský dvorec s kaplnkou a samotný Zvolen bol už mestom, čo potvrdil Belo IV. koncom roka 1243 obnovením mestských privilégií stratených počas tatárskych nájazdov. Presná lokalizácia tejto udalosti si preto ešte vyžiada ďalšie výskumy.
Po výstavbe nového Zvolenského zámku, ktorý dal vystavať Ľudovít I. Veľký v rokoch 1370 - 82, začal význam hradného komplexu na ťažko prístupnom kopci upadať. Ale v polovici 15. stor. v nich určite ubytoval svojich žoldnierov Jan Jiskra z Brandýsa, ktorý prijal úlohu brániť nástupnické práva maloletého Ladislava Pohrobka. Z jeho čias zrejme pochádza aj objekt na Peťuši, v ktorom Václav Hanuliak videl povesťami opradený Matčin zámok. V bojoch Zvolenský hrad vyhorel, no ešte v čase tureckého nebezpečenstva stála na hradnom vrchu varta, z ktorej stráže upozorňovali na osmanské útoky. Dokladá to Willenbergova kresba z roku 1599.
Samozrejme, že dejiny starého Zvolenského hradu sú omnoho bohatšie a pestrejšie. Toho, kto by ich chcel bližšie spoznať, upozorňujeme na stránku www.pustyhrad.com.
Chatka verzus bufet
Z Dolného hradu stúpame na Horný po hrebienku, ktorý bol v stredoveku čiastočne spevnený asi dvestometrovým obranným múrom. Ešte pár schodov a sme na Hornom hrade. Pred rokmi sa skrýval v sýtych bučinách a dubinách, dnes je celý areál odlesnený. Vpravo, za v skale vysekanou priekopou, ktorá kedysi strážila pôvodné jadro hradu od severu, sa rozprestiera časť, ktorá bola zastavaná koncom 13. a začiatkom 14. stor., teda za županstva spomínaného rytiera Donča. Archeológovia preto symbolicky nazvali túto časť Dončovým hradom. Nechýba v ňom palác a pod ním cisterna, veľmi dôležitý objekt pre Zvolenský hrad, keďže v jeho areáli nebol prameň vody. Ak jeho obyvatelia nechceli zahynúť smädom, čo bolo zvlášť dôležité pri obliehaní nepriateľom, museli sa zásobiť vodou, a to tým, že ju na hrad dovážali v drevených sudoch, alebo zachytávali dažďovú vodu v cisterne. Bola to kvalitná, tehlou spevnená stavba, na ktorej dne nechýba voda ani dnes.
Z okraja hradu, z hradných múrov, sa otvárajú výhľady na mesto Zvolen i na celé údolie stredného Hrona smerom k Banskej Bystrici s vencom okolitých hôr, v ktorom dominuje zalesnený hrebeň Kremnických vrchov, veľkofatranská Krížna, nízkotatranská Prašivá a detvianska Poľana.
Na Dončovom hrade
Pohľad do údolia Hrona smerom na Banskú Bystricu
Výhľad z Dončovho hradu
Prielom Hrona medzi Kremnickými a Štiavnickými vrchmi
Kremnické vrchy z múrov Dončovho hradu
Pohľad na zalesnené hrebene Javoria
Lomnô, ktoré svojimi 908 m n. m. dominuje západnej časti Javoria
Počas tradičného septembrového výstupu na Pustý hrad býva rušno najmä pri hlavnej bráne Horného hradu
V pestrom kultúrnom programe nechýbajú šermiarske súboje
K pravidelným účinkujúcim patria herci zo zvolenského divadla Maska
Po krátkom výstupe dobre padne pohár piva...
Manželia Stračinovci zo Zvolena si pamätajú časy, keď bol Pustý hrad naozaj pustým. Patria k pravidelným účastníkom výstupom.
Ak sa počasie vydarí, prídu na Pustý hrad stovky turistov
Na vrchole hradného vrchu stojí chatka. Postavili ju členovia združenia Priaznivci Pustého hradu (PPH) za pomoci mesta Zvolen a ochotných sponzorov, medzi ktorými na prvom mieste možno spomenúť drevokombinát Bučina. Takto to aspoň poznám ja, aj od nebohého Vaška, aj na základe toho, že som sám pri dokončovaní chatky pomáhal, napríklad pri likvidácii barabizne s ironickým názvom „Hotel Ritz“, ktorý bývaval archeologickou základňou a ktorý som mal tú česť počas jednej brigády zbúrať a spáliť. Chatka je to síce pevná a veľmi dobre poslúžila pri uschovávaní archeologických nálezov, ale aj pri oddychu a pri vítaní významných návštev, i bežných turistov, ktorých - jedných i druhých - pribúdalo. Určite to bolo slušnejšie bývanie ako cigánska chatrč. Ukázalo sa však, že sa stala chybička, ktorá prerástla vo veľkú chybu. Napriek tomu, že má chatka pevné základy a že nemá šancu, aby sa do jej trámov chytil červotoč, hrozí, že musí zmiznúť z povrchu zemského. Stavebné povolenie totiž hovorí len o dočasnej stavbe, ktorá po ukončení archeologických výskumov (a tie sa údajne na Hornom hrade skončili) musí byť odstránená. Rytieri, teda členovia združenia, sú, samozrejme, proti. Cítia krivdu, veď do chatky vložili veľa síl a entuziazmu a vedia si predstaviť jej ďalšie fungovanie aj potom, čo sa výskum skončil. Odporcovia namietajú, že chatka nezapadá do areálu stredovekého hradu a že je viditeľná už z diaľky, čo však niekto môže vnímať nie ako mínus, ale ako plus, lebo turista, prichádzajúci do Zvolena, nevidí len opustené staré múry, ale aj niečo, čo mu naznačuje, že je na kopci živo, že sa naň naozaj oplatí vyjsť.
Pred dvoma rokmi, keď problém „chatka“ naberal na obrátkach, poslanci Mestského zastupiteľstva vo Zvolene prijali dňa 26. júla 2010 uznesenie č. 79/2010, ktorým odporúčali primátorovi mesta prehodnotiť stanovisko k asanácii dočasnej stavby na Pustom hrade. Upozornila ma na to štatutárka PPH Ružena Babicová. Informácie, ktoré prebehli tlačou neskôr (a ktoré sa mi zafixovali do pamäti, pričom nevylučujem, že boli aj webovej stránke mesta), však hovoria, že sa poslanci k tomuto problému vrátili a rozhodli, aby bol chatka odstránená do 31. decembra 2011. Nestalo sa tak. Nový a vyzerá to tak, že definitívny termín likvidácie je 15. október 2012, keďže združenie nepochodilo so svojím odvolaním na Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici.
Podľa diskusie k jednému článku na tému chatka na Pustom hrade, ktorý som si vygooglil, ju nepostavilo združenie za pomoci mesta, ale naopak, mesto za pomoci členov združenia. Za tejto situácie je podľa môjho laického pohľadu nezmyslom, aby mesto požadovalo odstránenie chatky od PPH, ale by si malo dať tento príkaz samo sebe. A už vôbec je naozaj proti zdravému rozumu, že mesto dá peniaze do stavby, ktorú o niekoľko rokov prikáže zbúrať namiesto toho, aby hľadalo riešenie, ako ju využiť v prospech občanov mesta a návštevníkov hradu. Ale to je také typické...
Len tak na okraj: na Slovensku sú honosnejšie stavby, ktoré sú postavené načierno, a snaha o ich odstránenie je chabá, pričom tie stavby - na rozdiel od chatky na Pustom hrade - neslúžia verejnosti, neplnia významnú celospoločenskú, osvetovú úlohu, na ktorú naše obce - a Zvolen v tomto smere nie je výnimkou - nemajú financie. (Alebo skôr „nemajú“?).
Neďaleko chatky a na Dončovom hrade postavilo mesto Zvolen prístrešky, altánky, kde sa môžu návštevníci ukryť v prípade nepriaznivého počasia: prudkých lejakov, búrok, ale aj v čase slnečnej páľavy, o ktorú najmä toto leto nebola núdza. Nepochybujem o tom, že sú užitočné, no ani oni, podľa mňa, nezapadajú do koloritu hradu a určite niečo podobné neexistovalo za mygistra rytiera Donča.
Vlani navyše pribudol neďaleko hlavnej brány zrubový bufet, ktorý v podstate nahrádza novú, povýskumnú funkciu chatky. Ak je chatka príliš na očiach, tak bufet je zase až príliš skrytý, zašitý, takže väčšina návštevníkov, ktorí sa vyberú na hrad po náučnom chodníku, túto službu vôbec nevyužije. Väčšinou si nejakú poživeň a občerstvenie vynesú v batôžku na chrbte, hoci len tak, zo zvyku. Napokon, na takú krátku vychádzku toho človek až tak veľa nepotrebuje. Iné by bolo, keby bol bufet v blízkosti Dolného hradu, v miestach, kde je dnešná archeologická základňa a kam vedie - rovnako ako na Horný hrad - tvrdá lesná cesta. Vtedy by mnohí návštevníci prinajmenšom do bufetu nazreli, hoci len zo zvedavosti, a určite by obetovali nejaké euro na kávu, pivo, či drobný suvenír.
Prístrešok na Hornom hrade
Táto pevná chatka by mala zmiznúť z Pustého hradu do 15. októbra 2012
Na Hornom hrade
Takto si pamätáme na Vaška Hanuliaka. Bol nielen skvelým archeológom, ale dokázal aj veľmi zanietene o starom Zvolenskom hrade rozprávať návštevníkom.
Spomienková tabuľa na Václava Hanuliaka
Údolím k Červenému medokýšu
Náučný chodník zostupuje údolím Teplého potoka k Hronu a k Červenému medokýšu. Táto kvalitná minerálna voda bola vyhľadávaná už v dávnej minulosti. Svedčia o tom nielen povesti, ale aj cestopis nemeckého autora Martina Zeillera, ktorý vyšiel v roku 1632. Po výstavbe železničnej trate a na ňu sa viažucej fabriky na plech Union v 70. rokoch 19. stor. sa stal Červený medokýš plošne neveľkou, ale významnou rekreačnou oblasťou a takou zostal doteraz. Radi sa tu zastavia aj vodáci splavujúci Hron.
Táto druhá polovica náučnej trasy je menej navštevovaná. Možno i preto, že to podstatné, kvôli čomu sem návštevníci prichádzajú, teda staroslávnu históriu a jej hmotné pamiatky, už stihli spoznať a mnohí sa vracajú späť po tom istom chodníku. Záverečný kilometer a pol kráčame po asfaltke po brehu Hrona a Slatiny až k východiskovému bodu, zakončiac tak príjemný, na zážitky i poznatky bohatý turistický okruh.
Nový zrubový bufet síce slúži návštevníkom, no tí o jeho služby neprevajú toľko záujmu, ako sa očakávalo
Červený medokýš na brehu Hrona. Vlani ho vyčistili a dnes opäť osvieži aj tých, ktorí sa vyberú na prechádzku po náučnom chodníku.
