Predvčerom skoro ráno ma zobudil drozd. Trilkoval tak, že by mu mohol každý flautista len a len závidieť. S brieždením zmĺkol, myslel som, že si uvedomil, že si príroda s ním iba zahrala a jeho láskyplné tremolo nebolo vyslyšané... Teda, možno. Pochybujem totiž, že by sa nejakej drozdici - napriek nádhernému vyznaniu - chcelo robiť to oné... drozdie čoro-moro...
Včera ráno si však veselo vyspevoval znova. Nevadil mu ani mráz, ani snehový poprašok. Nuž, láska kvitne v každom počasí, vravím si. Potešil ma jeho spev. Šlo z neho toľko úprimnej prirodzenej lásky, nemohol nechytiť za srdce každého, kto má v ňom aspoň kúsoček miesta pre cit, a navodil tú najsprávnejšiu atmosféru do prebúdzajúceho sa dňa. (To, že sa mi ten deň napokon nevydaril, nekladiem za vinu tomu čiernemu speváčikovi).
Dnes ráno som sa však zobudil - v už navyknutý čas - bez jeho spevu. Až po chvíli, keď sa svit predieral cez tmu a hmlu, sa „môj“ spevák ozval. Ale akosi nesmelo, smutne, zakríknuto... A veľmi rýchlo zmĺkol, odletel. Nečudo, veď Sliač hlásil mínus osem. Pravda, možno odletel aj preto, že niektorému zo susedov jeho trilkovanie pretrhlo spánok a na drozdiu serenádu vypustil z balkóna nelichotivé a zo slušnosti nereprodukovateľné, protikódexové slová.
Chlad láske nesvedčí. Nielen ten vyjadrený v stupňoch Celsia.
