Hoci sa mi to ani nechce veriť, dnes je tomu už 40 rokov, čo sa začala moja dvojročná prezenčná vojenská služba. Mnohí to dnes považujú za premrhané roky, no dosť je takých, ktorí tvrdia, že vojenčina mala zmysel, že práve ona urobila z chlapca chlapa.
Viem, že rodičia urobili „odprávku“. Tak sa volala hostina, ktorou sa regrút lúčil s rodinou a kamarátmi. Aká bola vtedy zábava, už si ani nepamätám, viem však, že najväčším zážitkom toho večera bolo pre mňa sledovanie prenosu z hokejového zápasu československého tímu s výberom kanadsko-amerických profíkov, prvá takáto konfrontácia v histórii.
Na druhý deň som sa na zvolenskej hlavnej stanici predral v tlačenici do špeciálneho vlaku, ktorý ma odvážal ďaleko do Čiech. Po návšteve Prahy, kde som bol so školským výletom, to bola moja druhá cesta do západnej časti vtedajšej spoločnej republiky.
Doviezol som sa do Českej Kamenice, ako mi kázal povolávací rozkaz, ale čo ďalej? Nuž, odpoveď bola jasná: patrí sa ochutnať chýrne české pivo, hoci v tom čase som ešte nebol klasickým pivkárom. Nestihla mi na ňom opadnúť pena, už sa pri mne pristavili vojaci so šnúrami, lietačka, a vraj čo som to za vojaka, že sedím pri pive, keď som už mal byť v kasárňach. Posadili ma do auta a zviezli do doliny zovretej pieskovcovými skalami. Pekná divočina, obdivoval som, toto si tu, keď bude trochu voľna, popozerám, myslel som si a v duchu som si vravel, ako som dobre urobil, keď som si do kufríka pribalil aj turistického sprievodcu Česko-saským Švajčiarskom. Samozrejme, veľmi rýchlo sa ukázalo, že mi bol na dve veci...
Doviezli ma, vystrihali, nie dohola, ale predpisovo, neviem, či som vyzeral ako blbec, ako spieva Kryl, ale vyplašený som bol. Všetky moje veci vrátane trenírok putovali do vreca a ja som vyfasoval mundúr, ktorý ušili na väčšieho chlapa. Akýmsi zázrakom sa nám, holubom, podarilo tie veci povymieňať si navzájom tak, že každý mohol byť viac - menej spokojný.
Prvý budíček. Nič príjemného. Rozcvička. Celkom sa mi páčila. Bežali sme hore strmým žľabom na horný okraj stien, krátky beh po hrebeni a šup dolu iným žľabom, občas sa šmýkajúc po zadku. A potom tie kliky a kadejaké smiešne vývrtky na škvarovom ihrisku, zatiaľ čo mazáci, ak sa im uráčilo vstať, pofajčievali pri futbalovej bránke. Čierna hlina a škvara sa podpísali na našom vzhľade, takže poklusom do umyvárne. A rovnako poklusom na raňajky. Asi som si príliš dlho drhol začiernené telo, dobehol som medzi poslednými, takže sa mi už veľa neušlo. Nie že by nebolo čo jesť, žrádla mala armáda vždy dosť, ale len čo som dvakrát zahryzol do vojenského chlebíka, počul som rázny povel: Dojesť! Vztyk! Po druhom skríknutí priamo pri uchu som pochopil, že to platí aj pre mňa. Ale človek si na také detaily zvykne, naučí sa, stáva sa šikovnejším.
Poradová príprava. Niečo bohovsky zábavného. Ešteže som sa ako jeden z najmenších motal obyčajne niekde na konci radu. Chvíľu trvalo, kým som sa uistil, ktorá noha je ľavá a ktorá pravá. Páčilo sa mi, keď sme išli cvičiť za kasárne, do terénu. Plaziť sa po čerstvej oráčine, zakopať sa na okraji hory do tenkej vrstvy zeme, pod ktorou bola holá tvrdá skala... Paráda!
Dni leteli. Prišiel čas, keď sme si mali vyskúšať naše strelecké schopnosti. Najprv sme si však museli odpochodovať niekoľko kilometrov na strelnicu. Cez dedinu v maskách. Azda preto, aby sme náhodou nepadli do oka niektorej miestnej kočke a neprebrali ju mazákom. Streľba a vôbec zbrane ma nebavili, no na vlastné prekvapenie som nastrieľal na „výtečnú“, pravda, ktovie, či moje guľky (teda guľky z môjho samopalu) naozaj trafili terče, alebo ich akože zasiahnuté vojaci, skrytí za nimi v zákopoch, radšej stiahli sami, kričiac o dušu „zásah!“, len aby sa splnila norma, za čo dostali tí najlepší pochvalu a dôstojníci prémie.
Už pred prísahou sa hovorilo, že asi tucet z nás pôjde do Podbořan, mestečka na Žatecku, zhruba na polceste medzi Prahou a Karlovými Varmi. Do tejto skupinky som sa dostal aj ja. Strážny oddiel býval v jednom baraku na okraji veľkých kasární a jeho stabilnou úlohou bolo strážiť muničák asi 10 km od mesta. Viem, že v ňom boli napríklad nášľapné míny, ktoré som pomáhal nakladať. Vraj to bol darček do Egypta.
Z nášho baraku bolo do mesta bližšie cez plot ako cez bránu s deväťárňou. Ale to som spoznal až po pár mesiacoch. Strážny oddiel - tiež stražáci, občas i strašiaci - mal v kasárňach svojské postavenie, velil nám poručík Kasal, pri mojom odchode už kapitán, a ďalší naši priami nadriadení boli až v ďalekom Dobříši. A tomu sa prispôsobovala aj morálka vojakov. Službu v stráži však brali zväčša zodpovedne, ale do nejakého ďalšieho výcviku sa im nechcelo. Pravda, to neplatilo pre nás, bažantov, nás sa nikto nepýtal, či sa nám chce, alebo nechce. Ale postupne sme si na seba zvykali: my na mazákov a oni na nás. Už sme nevnímali ako niečo neprirodzené, keď nás hoci o polnoci vyhnali do treskúceho mrazu po uhlie, lebo ním sme kúrili, alebo po kofolu, lebo ich po vychádzke smädilo. Našli sme si svoj tajný prístup do skladu uhlia, aj k podnikavcovi, ktorý si v jednom z barakov zriadil tajnú armu.
Po štyroch mesiacoch si ma zavolal výkonný práporčík - staršina, ktorému sa na jar končila služba a vyhliadol si ma ako nástupcu. Skúška dopadla dobre a v polovici marca, ešte pred „štátnym sviatkom“, Jozefom, som už mal kľúče od výstrojného i zbrojného skladu, sedel som si v teple kancelárie, písal som rozkazy, vybavoval telefonáty a takmer celé dopoludnie som strávil v meste, kam som chodil pre poštu s ďalším pošťákom z iného útvaru. Hoci vybaviť poštu bola otázka niekoľkých minút, obyčajne sme nemohli obísť Slunce alebo Nároďák: kvôli pivu, grogu, ale i pekným čašníčkam.
Na oslavu menín v roku 1973 ťažko zabudnúť. Ako nového staršinu si ma chceli uctiť aj tí, ktorí ma ešte pred niekoľkými dňami naháňali na rajónoch, a tak ma pozvali na vodku. Pilo sa po rusky: z horčičiakov. A na ix. Zo zvyšku „krásneho“ večera si pamätám iba ak šabľový tanec. Vodku som potom dlho nemohol ani cítiť, zato fantastickú chuť kapustovej polievky, ktorú som si dal na druhý deň v mestskom bufete cestou na poštu, mám doteraz na jazyku.
Postupne som sa naučil plniť aj zvláštne úlohy. Tak napríklad veliteľ nášho strážneho oddielu dostával výplatu poštou. Jemu sa po ňu ísť nechcelo, vraj mu ju mám doniesť. Keď som si ju na pošte pýtal, nedôverčivo si ma premerali a nedali mi ju. Vraj si po ňu musí prísť osobne. Veliteľ ma, samozrejme, sprdol a poučil ma, čo a ako mám urobiť. Celý zvyšok dňa som musel trénovať jeho podpis. Zvládol som ho tak, že neskôr sám nevedel, čo podpísal on a čo ja, čo sme využívali najmä vtedy, keď sme sa chceli dostať vo väčšej partii na vychádzku. Na pošte to potom vyzeralo tak, že som vzal šek, vyšiel som za dvere, akože tam ma čaká veliteľ, vrátil som sa s vlastnoručne podpísaným šekom a vyfasoval som výplatu. Aké ľahké.
Náš veliteľ bol mladoženáč a druhou mojou špeciálnou úlohou bolo postarať sa o jeho mladú ženu. Skvelá bojová úloha, však chlapi? Ale nebolo to zase až také vzrušujúce. Vyzeralo to tak, že som ráno musel ísť do dôstojníckej jedálne objednať obed (čočku a iné prívarky zásadne nie!), napoludnie som naklusal do jedálne, vzal obed do obedárov a cez celé mesto som ho zaniesol mladej panej. Poďakovala mi už vo dverách. Cestou späť jedno - dve pivká v Nároďáku, ktorý bol po ceste, a ďalší krásny poldeň bol za mnou.
Zodpovednou úlohou bolo strážiť ich práve narodeného Jirku, lebo mladý pár si chcel tiež občas povyraziť. Jirko bol našťastie zlatý chlapec, spal ako po makovom odvare. A keďže som mal k dispozícii aj dve špeciálne priepustky, ktoré mali slúžiť len za poplachu, dal som ich kamarátom, ktorí mali práve čas a smäd a po pestúnskej službe sme zakotvili v niektorej pivárni.
Náš oddiel tvorilo vari päťdesiat mládencov pestrého zloženia. Boli tam Slováci ako repy, z Kysúc, spod Poľany, od Nitry, od Trnavy, i z Bratislavy, ale aj čistokrvní Maďari od Kráľovského Chlmca, od Veľkého Krtíša (spomínam si na Kutyku odkiaľsi z Neniniec, Bušiniec, či Vinice, ktorému sme po návrate z opušťákov pomáhali zo stanice a cez plot s ťažkými taškami so zabíjačkovými špecialitami, vínkom i terkelicou), od Dunajskej Stredy (do pamäti sa mi vryl vojak Takács z Okoče, ktorý tvrdil, že nič nerozumie, no rýchlo sa naučil, aj tým, že povinne a nahlas čítal Pravdu od prvého riadku až po poslednú športovú správu, a vojak Kovács, ktorý prišiel ako môj holub na vojnu v dosť nezvyčajnom veku 28 rokov), moravskí chlapci od Hodonína a od Znojma, aj českí chalani, niektorí s jasnými nemeckými koreňmi, no takisto super parťáci, ako napríklad dobrý gitarista Schäffer z Rumburka alebo Mádle z Varnsdorfu, neskutočný kľudas, ktorý mal všetko a všetkých na háku. Ak sa vám zdá, že takáto pestrá spoločnosť je na 50 ľudí priveľa, tak musím podotknúť, že vojakov, ktorí sa tu vystriedali počas dvoch rokov, bolo zhruba štyrikrát toľko. Na jedného som si spomenul zvlášť. Volal sa Briadka a bol z Bratislavy. Asi bola v tom čase naša republika na tom naozaj zle, lebo ten chlapec, inak dobráčisko, pozeral každým okom iným smerom. Krásne to bolo najmä na streľbách, keď sme nevedeli, či sa máme smiať, alebo líhať k zemi. Asi po štyroch mesiacoch, po viacerých odvolaniach, ho nakoniec pustili domov a dostal modrú knižku. (Kto nevie, čo bola modrá knižka, nech sa opýta otca alebo starého otca).
Cez plot sme si vybehli nielen na pivo, ale aj zašportovať si do blízkych Buškovíc. Ba stretli sme sa s miestnymi chlapcami aj vo futbalovom zápase o sud piva. Kto vyhral, to neviem, ale jedno je isté, že jeden sud bol málo.
Veľké vzrúšo boli dievčatá zo Slovenska, ktoré prišli na chmeľovú brigádu. Večer sa celý náš barak vyprázdnil a vari len dvaja - traja poctivci, pomocník dozorčího a ja (mal som „ciťáka“, že to nedopadne dobre) sme odolali tomu medovému mámeniu. Už bolo po polnoci, keď ma pomocník zavolal k telefónu. Veliteľ na druhom konci linky bol stručný: Mladíku, vem trestní lístky a přijď za mnou do basy! Nebola od nás ďaleko, vari len dvesto metrov. Na jej chodbe som našiel nastúpený skoro celý náš slávny oddiel. Na prvý pohľad mal za sebou ľúty boj, ktorý naznačovali došklbané bundošky, monokle i natrhnuté ucho. Nuž, na slovenský med dostali chuť nielen naši vojaci, ale aj miestni mládenci a v takom prípade ľahko prídu k slovu pästné argumenty. Veliteľ nadeľoval. Ešte v ten deň popoludní som sa ho opýtal, koho mám postaviť do stráže. Vraj, mladíku, napíš tam aj kuchára. Nedalo sa, aj ten bol medzi bitkármi. Zrušili sme niektorých maródov. Nestačilo. A tak prišli na rad tí, ktorí boli v base. Postupne dospel k názoru, že bude pre obranu našej vyspelej socialistickej spoločnosti lepšie, ak bude mať chlapov pri sebe, tresty zrušil, až na jeden: na výstrahu nechal v base len toho jedného z natrhnutým uchom, veď aj tak by nám bol ako maród iba na oštaru.
Nuž, za tie dva roky bolo viac srandy ako vojenského drilu. Tým, samozrejme, nevylučujem, že niekde, napríklad v bojových útvaroch alebo na západnej hranici, to mali chlapi ťažké a tvrdé, až zbytočne nepríjemné, ale vari aj oni spomínajú dnes, po rokoch, len na tie krajšie chvíle z vojenskej „pakárne“. Napríklad ako my na oslavu tristovky, ktorú sme si spestrili pečenými zajacmi a bažantmi ulovenými strážami do slučky v priestoroch muničáku.
Za tie štyri desiatky rokov sa mi podarilo stretnúť sa len s tromi spolubojovníkmi. Jeden býva blízko mňa, druhého, Schäffráka, som stretol v Rumburku, keď som tam raz prenocoval, a tretieho, Frantu Křiváka, som prekvapil po viac ako dvadsiatich rokoch v Prušánkach pri Hodoníne. Bol opatrný, no potom ma pozval do vinice a svoju opatrnosť vysvetlil, že ho rok predtým navštívil náš vojenský kuchár z Kysúc a obťažoval jeho dospievajúce dcéry. Aj som rozmýšľal dať tú starú partiu po rokoch na niektorý víkend dokopy. Mnoho priezvisk, ale i dedín, v ktorých vtedy tí chalani žili, mi zostalo v pamäti, no ukázalo sa, že je to úloha náročná na čas i na financie. Možno ako dôchodca...
Prvý október, tradičný deň regrútov. Prachom histórie zapadá aj tá známa ľudovka Keď mi prišla karta narukovať, o iných verbunkoch ani nehovoriac. Niekedy mám pocit, že je to škoda, že hoci nie dva roky, ale aspoň polrok výcviku by aj tým dnešným mladíkom neuškodil. Trebárs na spôsob nejakej domobrany. Lebo vojaci - to nie sú len (alebo by len nemali byť) misie v niektorej krajine, v ktorej to vrie, ale aj pomoc pri živelných pohromách či pri iných neočakávaných udalostiach, kde sa vyžaduje zdatnosť, odvaha, režim i znalosť obsluhy špeciálnych strojov a zariadení, alebo by to mohla byť pomocná ruka tam, kde často chýba (alebo na čo nie sú inak peniaze) - napríklad pri čistení zaburinených priestorov, likvidovanie čiernych smetísk, skultúrnenie korýt riek a potokov, prícestných parkovísk a podobne. Vždy by bol taký výcvik spojený s prácou užitočnejší ako postávanie pred úradom práce alebo posedávanie v pivárni.
