Vďaka facebooku a rôznym internetovým portálom dostávam informácie o antikapitalistických protestoch doslova z celého sveta, od Nového Zélandu cez celú Áziu, Európu, arabské, africké a latinskoamerické krajiny až po newyorský Wall Street. Niektorí spravodajcovia a komentátori napísali a hovorili vecne, no niektorí sa vyjadrili dosť pohŕdavo, a to čo sa týka počtu účastníkov, spôsobu protestov alebo ich cieľov.
Počtom sa bratislavskí demonštranti naozaj nemohli vyrovnať New Yorku, Rímu či Madridu. Ale dovolím si porovnať: SaS-kári boli pri hlasovaní proti eurovalu vo veľkej menšine, pritom netvrdím, že nemajú pravdu, ale nedokázali ponúknuť a presadiť riešenie, ktorým by získali väčšinu. Ich postoj, že uprednostnili zásadovosť pred teplými miestečkami, je mi sympatický, no to, že sa neváhali - podľa novinových správ, komentárov a rozhovorov - prirovnávať k Sparťanom, Galileimu či dokonca k Ježišovi, už za sympatické nepovažujem. Parafrázujúc komentár v SME k sobotňajšej akcii v Bratislave by som aj ja mohol sulíkovcov prirovnávať k „bolševikom“. Neurobím tak preto, že si ich názory vážim, hoci nie so všetkými súhlasím.
Sobotňajšie demonštrácie boli väčšinou proti niečomu, no časom sa môžu vyvinúť k tomu, že budú predovšetkým za niečo. Tým porastie aj počet účastníkov.
Samozrejme, že nefandím spôsobu, akým sa prezentovali protestujúci v Ríme. V každej partii sa nájdu blbci, ktorí zneužijú situáciu a „vyniknú“ vandalizmom. Prirovnal by som to k futbalovým divákom. Aj tí sú väčšinou slušní, no viditeľnejší sú hlupáci, ktorí dajú „vyniknúť“ svojim primitívnym pudom. Žiaľ, miestami sú protesty naozaj krvavé. Napríklad asi pred dvoma týždňami - podľa informácie kolumbijského priateľa na FB - prišiel o život študent pri demonštrácii v kolumbijskom meste Cali.
A ciele? Slovenský protest je namierený proti partokracii a oligarchii. Cestu vidí v zavedení novej Občianskej ústavy, ktorá by usporiadala spolužitie tak, aby sa do rozhodovacieho procesu zapojil čo najväčší počet občanov. Dovolím si odcitovať kroky, ktoré by mali viesť k novej ústave a ku ktorým som sa dostal vygooglujúc si heslo Občianska ústava. O každom bode sa dá diskutovať, ale bolo by prinajmenšom neférové, keby sme ho povýšenecky zmietli zo stola. Tak môže zareagovať vari len ten, kto sa cíti ohrozený.
1. Vypísať voľby do Ústavodarného zhromaždenia SR, ktoré bude mať za úlohu vypracovať návrh novej ústavy na základe konsenzu a podnetov zo strany občanov.
2. Uzákoniť zákaz prijímania darov pre politické strany od podnikateľských subjektov a zaviesť asignačnú daň na príspevky pre politické strany.
3. Odstrániť kvórum potrebné na platnosť referenda.
4. Pripraviť balík volebných reforiem, ktoré umožnia kandidovať do NR SR aj nezávislým osobnostiam.
5. Maximalizovať váhu preferenčných hlasov bez percentuálneho obmedzenia.
6. Zrušiť volebnú kauciu.
7. Uzákoniť, aby vláda a parlament nemali právo vykonávať závažné celospoločenské rozhodnutia, ako je vstup do vojny, vstup do medzinárodných organizácií či vojenských blokov, ústavné zmeny a podobne bez súhlasu voličov.
8. Na všetkých úrovniach štátu zaviesť prvky e-governmentu, priamej demokracie a participatívne rozpočty.
9. Schváliť právnu normu, aby zákonodarnú iniciatívu nemal len poslanec, ale aj petícia 1 percenta voličov SR.
10. Vytvoriť systém viacerých volebných obvodov s možnosťou odvolať poslanca, s ktorého prácou nie sú voliči spokojní.
11. Odobrať poslancom imunitu a rôzne privilégiá, ktoré nemajú v demokratickom štáte čo robiť.
12. Zaviesť priamu voľbu verejného ochrancu ľudských práv a zvýšiť jeho právomoci tak, aby mohol občanom skutočne a účinne pomôcť s ich trápeniami a krivdami.
13. Uzákoniť dôslednú odluku cirkvi od štátu.
Niektoré komentáre sa pristavili pri 99 %. Toto číslo je symbolické, ale faktom je, že vo svete - a Slovensko v tomto smere nie je výnimkou - je priveľa ľahostajných. Pravda, ak nehľadíme na krčmové reči, kde je najviac „odborníkov“ na futbal, na ženy, i na politiku. Ľahostajnosť sa najvýraznejšie odzrkadlí v účasti na voľbách, v ktorých nakoniec celkom pohodlne zvíťazia tí, na ktorých tak oduševnene nadávame. Svojou ľahostajnosťou im vydláždime cestu k moci. Pravda, otázne je, či si máme z čoho vyberať.
Sobotňajšie protesty vnímam aj ako výzvu k tým ľahostajným. Osobne ich považujem za rovnako nebezpečných ako prispôsobivých prevracačov kabátov, ale aj ako bedárov a úbožiakov, ktorí sú ochotní urobiť čokoľvek za predvolebný umelohmotný pohár vína či rovnako umelohmotný tanier guľášu, a ktorým vôbec nevadí, že všetko je to rovnaké ako ten pohár a tanier - umelé, neprirodzené, až neľudské.
A ľahostajní? Ak nepohnú prstom a budú len nezúčastnene civieť, možno sa pri troške šťastia a známosti dostanú k dobrému fleku, ba možno sa zaradia medzi elitu a kabátnikov (v čo väčšina v kútiku duše či v kútiku svojho malého sveta dúfa), no väčšia pravdepodobnosť je, že padnú medzi bedárov, pričom za svoju biedu potom nebudú viniť samých seba, ale „tých hore“, ktorým svojou ľahostajnosť umožnili dostať sa k moci a pevne si ju držať.
Prestaňme byť ľahostajnými. Ľahostajnosť je nebezpečná. História nás učí, že vo vojnách ľahostajní zabíjali druhých ľahostajných len preto, že mali na sebe inú uniformu, že sa stali figúrkami, ktoré sa nedokázali vzoprieť mocným.
Veľké pozitívum sobotňajších akcií vidím práve v snahe prebudiť ľahostajných.
