Opakujem: nie je to obrázok zriedkavý.
Z jednej z najznámejších zvolenských putík vyšla na ulicu počernejšia trojica. Babka (azda už mala štyridsať), jej dcéra (alebo nevesta, azda už mala dvadsať) a vari štvorročné rozrevané chlapča. Dôvod jeho plaču nepoznám. Možno sa už v tej putike nudilo a svoj názor vyjadrilo plačom. Babka naňho spustila príval slov, z nich väčšinu nemôžem publikovať, lebo by som porušil kódex, a uštedrila chlapčaťu kopanec do zadku. Rovnaký „výchovný“ spôsob zvolila aj matka, len s tým rozdielom, že pre ňu bol praktickejší kopanec ľavačkou.
Nemal som čas ani chuť sledovať, čo sa dialo ďalej. V každom prípade mi je ľúto toho chlapca. Divíme sa potom, ako sa bude správať, až vyrastie?
A tá podstatná otázka? Prečo musíme na takúto „výchovu" prispievať?!
