Priznám sa, že neviem, či sa niekde na Slovensku zachovala a dodnes funguje nejaká protialkoholická záchytná stanica. "Vygooglil" som si článok SME z 3. 10. 2008 http://www.sme.sk/c/4105224/zachytky-pre-opilcov-nemaju-buducnost.html s jasným titulkom "Záchytky pre opilcov nemajú budúcnosť". V článku, v ktorom sa uvádza, že posledná záchytka na Slovensku zanikla v Trnave, sa píše: "Protialkoholickú záchytnú izbu podľa dnešného zákona môže zriadiť ministerstvo zdravotníctva po dohode s obcami. To však nefunguje." Aktuality.sk 2. júla 2011 uverejnili článok "Slovensku chýbajú záchytky! Dôvod? Nedostatok financií." (http://www.aktuality.sk/clanok/189535/slovensku-chybaju-zachytky-dovod-nedostatok-financii/). Aj podľa neho záchytky u nás chýbajú. V ďalších článkoch zo začiatku tohto roka sa spomínajú plány na zriadenie protialkoholickej stanice v Bratislave. Neviem, či zostalo len pri plánoch, alebo sa aj pristúpilo k činom. Napríklad v Prahe záchytka funguje doteraz (vytriezvenie v nej stojí okolo 75 €), v Rakúsku sa cena pobytu pohybuje od 80 do 180 € a napríklad vo švajčiarskom Zürichu tri hodiny triezvenia stoja až na 650 €! Nuž, to je poriadne drahá "opica"!
Zhruba pred rokom som sám zavolal záchranku, keď som našiel na ulici ležať jedného známeho s vyšším promile alkoholu v krvi. Bol som s ním vo zvolenskej nemocnici a tamojší personál sa k nemu správal naozaj veľmi férovo, až milo. (Ten známy mal aj v tom zlom stave zmysel pre humor. Keď mu sestrička povedala, aby sa na ňu podíval, kontroval jej otázkou: A oplatí sa mi na vás podívať?) A hoci sa aj mne pritrafilo dostať sa do stavu prirovnávaného k opiciam, ani raz som nemal príležitosť prenocovať v záchytke, takže nemôžem popísať na základe vlastnej skúsenosti, ako to v nich vyzeralo.
Ale musím súhlasiť s názorom docenta Skálu, ktorý vyjadril v jednom zo svojich posledných rozhovorov, že záchytky majú svoje opodstatnenie a že sa budú opäť zriaďovať. Samozrejme, že nie ako lacné alebo bezplatné hotely. Nejde však len o finančné zabezpečenie, ktorým sa obyčajne argumentuje proti záchytkám. Nezanedbateľný je aj fakt, že robota s opilcami nie je pre zdravotníkov príťažlivá, vyžaduje si personál zdatný nielen po odbornej, ale aj po ľudskej a niekedy aj fyzickej stránke, keďže nejeden potrundžený je vtedy veľmi „mocný“, agresívny.
Na záchytky sa mnohí pozerajú ako na nocľaháreň pre notorikov, čo vôbec nie je pravda. Prehnať s alkoholom môže každý: bezdomovec i veľká celebrita, môže sa to pritrafiť človeku prvý a posledný raz v živote. Čo je lepšie a humánnejšie? Nechať ho prespať v záchytke (a okrem liekov mu tu dať aj základné informácie o možnostiach liečenia), alebo ho nechať zamrznúť niekde na ulici? Môžete argumentovať, že ten opilec si je sám na vine. Ale to isté by sme mohli povedať napríklad o motorkárovi, ktorý to prehnal s rýchlosťou. Máme povedať: Tak ti treba!? Máme ho nechať, aby dodýchal na mieste havárie? Alebo sa pokúsiť o záchranu jeho života? Alebo sa máme vykašľať na toho, kto sa pri dovolenkovom šantení dostane pod vodu? Necháme ho, nech sa utopí, veď sám liezol do vody? Alebo ho z vody vytiahneme a dáme mu prvú pomoc? Máme nechať zomrieť v horách horolezca alebo turistu? Veď liezol, alebo išiel do hôr z vlastnej vôle, dokonca rád...
Psychiater Jaroslav Skála (sám si hovoril alkohológ) pochádzal z Plzne, teda z hlavného mesta piva. Ani on sa nevyhýbal alkoholu, pravda, až do chvíle, keď mu jeho kolegyňa Artuška Maťová dôrazne nepripomenula, že na protialkoholickom oddelení kliniky na Apolinářskej ulici v Prahe, ktorú viedol, nebol pekným vzorom, keď prišiel na vizitu a páchlo z neho ako z pivného suda. Slová Maťky, ako hovoril kolegyni, ktorá po tom, čo sa rozviedol, sa stala aj jeho životnou družkou, si vzal k srdcu, stal sa abstinentom, prestal aj s fajčením a venoval sa rôznym športom. Zrejme aj to mu pomohlo dožiť sa 91 rokov.
V máji 1951 založil Jaroslav Skála pri svojom oddelení záchytku. Bola prvou na sveta. Prvým klientom bol 18. mája 1951 ruský vojak - námorník. Skálove metódy boli drsné a sám neraz spomínal, že práve preto, aby nemusel absolvovať tvrdú odvykovaciu liečbu, skončil s alkoholom. Liečil emetínom, ktorý po požití alkoholu vyvoláva silné kŕče a zvracanie. Ako pomocný personál využíval v záchytke klientov liečebne. Nie preto, že by chcel ušetriť, ale preto, aby na vlastné oči videli, čo dokáže urobiť z človeka nadmerné pitie. Podľa štatistiky za tri desaťročia prešlo pražskou záchytkou okolo 180 000 ľudí. Najčastejšie to vraj boli inštalatéri, ale druhou najpočetnejšou skupinou boli údajne tí, ktorí písali verše pre deti.
„V dobe Apolináře mala podľa mňa cesta alkoholika do tretej stanice na trase krčma - záchytka - poradňa ideálny scenár,“ spomínal Jaroslav Skála v jednom rozhovore. „Natrundžil som sa, som na záchytke, tam sú ľudia, ktorí vyspávajú ako ja, niekto, kto s nami hovorí a vraví nám veci, ktorým neviem, či budem veriť, tak o tom aspoň premýšľam a dochádzam k tomu, že to skúsim. Dokonca predtým, ako odídem zo záchytky, mám možnosť hodinu, hodinu a pol si s tými ľuďmi pohovoriť. Tento účinok sa podľa mňa teraz výrazne zmenšil. V Prahe bolo toto prepojenie o to dôležitejšie, že tu je priebeh pivných ceremónií iný ako na vidieku. Tu sa napríklad už po jednorazovom ťahu mohli pomerne mladí ľudia dostať na záchytku a vďaka poradenstvu v liečebni mohli začať veľmi skoro s odvykaním.“
Priznal tiež, že komunistický režim občas využil pražskú záchytku aj na to, aby do nej umiestnil ľudí, ktorí by mu mohli v niektorých situáciách urobiť hanbu (napríklad pri politických návštevách, prvomájových a iných oslavách a pod.). Určite to boli ľudskejšie metódy dočasného umlčania „triedneho nepriateľa“ ako tie, ktoré používala štátna bezpečnosť.
V dnešnej dobe je „módou“ hovoriť a konať pre záchranu zvierat, najmä psov a mačiek, alebo drogovo závislých. Názor na protidrogovú prevenciu si nechám radšej pre seba, lebo chcem zostať slušný. Podľa mňa sa v rámci preventívnych (a nielen protidrogových) opatrení doslova preperie veľa peňazí bez výraznejšieho účinku, pričom by som sa vôbec nečudoval, keby na preventívne akcie prispeli aj priamo drogoví díleri, veď aj negatívna reklama im môže zvýšiť odbyt. Hoci už vari dve storočia je alkoholizmus vnímaný ako choroba (a má aj svoje diagnózové číslo), predsa sa na tento fenomén dívame ako na niečo, čo je bežnou súčasťou života. Informácie, ktorými nás denne kŕmia nielen bulvárne médiá, volajú, ba kričia, že alkoholická epidémia u nás je na vzostupe, že sa zvyšuje počet mladých ľudí, ktorí si našli záľubu v alkohole, a zvyšuje sa aj počet tých, ktorí siahajú po alkohole, aby zahnali chmáry, ktoré sa zbehli nad ich existenciou stratou zamestnania, priateľov, rodiny... Niekedy stačí možno naozaj práve jedna noc v záchytke, aby sme zachránili ľudský život. Je to vari málo?
Foto: internet
