Obdobie, ktoré teraz prežívam by sa dalo prirovnať aj interglaciálu. Teda medzi ľadovej dobe, v ktorom sa lady roztápajú a život sa začína opäť prebúdzať. Jednoducho povedané po dlhých mesiacoch sa mi začína dariť v niekoľkých oblastiach paralelne. Čo ma samozrejme nesmierne teší. Ale včera sa stačilo pol dňa nato, aby sa veci začali uberať zlým smerom, samozrejme mojím aktívnym pričinením.
Od nedele som na školení pár km od Benátok, čo možno znie pekne, ale v preklade to znamená, že od vidím do nevidím som v kancelárií a potom sa vraciam na hotel úplne vyčerpaná. A tak mi začalo byť smutno za mojimi blízkymi, za nejakou dobrou knihou, ktorú by som len tak otvorila a prečítala si pár riadkov na povzbudenie, za mačičkou a atď.. A tak pomaly, ale iste som si začala v sebe zúfať, šomrať, sťažovať si. Krok za krokom mi úsmev zmizol z tváre a ja som začala počítať hodiny, kedy už konečne pôjdem domov.
A z minúty na minútu za veci začali meniť. Kolegyňa mala konflikt z naj vyšším šéfom, večer som stihla pokaziť laptop a ešte niekoľko maličkosti. Ale stačilo k tomu aby som si uvedomila, že môj postoj má s tým asi niečo spoločné. Kým som si udržiavala dobrú náladu a vďačný postoj, za veci, ktorých sa zúčastňujem, všetko vôkol mňa išlo pomerne hladko a prekvapovali ma väčšinou príjemné veci. Ako náhle som začala byť mrzutá a šomravá, veci sa začali kaziť, ľudia vôkol mňa začali byť nervózni a nepríjemní.
Tak som si večer povedala, že je čas preladiť sa späť na vďačný postoj, a mať pozitívne očakávanie a úsmev na ksichte. A čuduj sa svet, PC mi opravili za 5 minút, kolegovia sa zdajú v dobrej nálade a ja začínam ďalší príjemný deň. Poučenie pre Soul? Nešomrať :)
