Ani my nie sme vynimkou. Aj naša osobnosť sa mení, vyvíja a nadobúda nové črty. Zaujala ma táto schopnosť človeka meniť sa , adaptovať sa na nové veci. Teraz už po novom byť asertívnym. Ako deti sa prispôsobujeme svojim rodičom v snahe splniť ich očakávanie a určitou formou preberáme niektoré z ich hodnôt. Stane sa to našou súčasťou, takže nám ani nenapadne filozofovať nad zdrojom určitej myšlienky. V škole chciac nechtiac sa prisbôsobujeme ďaľšiemu systému, systém hodnotnia, ktorý nám dostatočne zreteľne vykresľuje kto je a kto zas nie je dobrý žiak. Spolužiaci nám vo svojej detskej nevinnosti predkladajú „ triedný bontón" a my presne vieme určiť, kto je a nie je populárny, obľúbený v triede. Napriek bezstarostnosti týchto detských rokov, nás toto všetko mení. Určitou formou synchronizuje, pozdvihuje ale aj ubíja. Školské roky ubehnú rýchlejšie, než by bolo príjemné a my si už rozposieláme svoje CV. Firemná politika tiež nezaostáva a jasne dáva najavo, aké správanie očakáva od svojích zamestnancov. Naši nadriadení, ktorí sú občas požehnaním (mala som fakt dobrého šéfa) častejšie však tŕňom v päte, nezaostávajú a netreba sa im dvakrát prosíkať aby sa vyjadrili aké majú predstavy o našom správaní. Nie, ja sa teraz nesťažujem, ani nenariekam. Len sa zamýšlam, či ešte mám čas si uvedomiť akú predstavu a očakávanie mám ja o sebe. Občas mi to pripadá ako triedenie pošty, „ toto je list pre mňa" a tento list je pre niekoho iného „. Táto vlastnosť je moja prirodzená a toto len nejaká maska ".
