Bolo pár minút pred siedmom, ešte rozospatý cestujúci čakali na rýchlik do Bratislavy. V preplnenej čakárni bolo počuť útržky študentských rozhovor a zopár zívaní, toto všetko v sprievode rytmického chrápania...
Spali na lavičke, bezdomovci. Na ľavo staršia žena a na pravej strane starší pán. Žena tichúčko spala, schúlena do zimnej bundy, hlava položená na igelitke, ktorá poslúžila ako vankúš. Pán na pravo, spal hľboko, možno sa mu snívalo ničo príjemne, súdiac podľa výzoru jeho tváre.Idylka netrvala dlho, prišli muži v uniformách a razním lomcovaním ich prebudili. Žiadné vykanie alebo slúšny prístup, len strohé pripomenutie. „ čo som ti povedal „ zjavne už mali tú česť sa strenúť.
Bolo mi smutno, ani mne sa nechcelo dnes ráno vstávať a výjsť do studeného vetra, aj keď ma čakala vôňavá káva a teplá kancelária.
