Sedím vo vlaku a pozerám sa von oknom. Kam len oko dovidí všade sa váľajú odpadky, igelitové tašky a sáčky ozdobujú každý krík a strom. Malebný kultúrny obraz sa začína v hlavnom meste a pokračuje naprieč poliami a mestami. Všade odpadky, špina a stopy ultra vyspelej civilizácie.
Pri takýchto pohľadoch sa človek sám sebe čuduje, čo ho ešte v tejto krajine drží. Ako je to možné, že celé Slovensko je zamorené špinou,
keď máme desaťtisíce nezamestnaných, ktorí nemajú čo robiť,
väznice sú preplnené s prvotrestancami alebo ľuďmi, pri ktorých netreba 10 ochrancov na jedného väzňa,
keď platíme dane, poplatok za smetie, recyklačné fondy atď.
Ako je možné, že štát môže zanedbať každú svoju povinnosť?!
Je čoraz ťažšie žiť čestne v tejto krajine, ráno vstať a do noci pracovať aby som zarobila na seba, platila dane, zdravotné poistenie a samozrejme zubára a iných špecialistov, ktorí ma stoja tisíce eur ročne. Je čoraz ťažšie pozerať sa rieky, lesy a všetko, čo robí túto krajinu vzácnou, ako sa stávajú jedným veľkým smetiskom.
Je čoraz ťažšie neznenávidieť túto krajinu, že predala svoju dušu a ničí všetko, čo je nám tak vzácne. (bolo)
